Lopaty neodložili z lenivosti

Keby ostala v rómskej osade, tak je taká ako kamaráti

„Bojíte sa Rómov?“ – spýtal sa ma mladý muž v montérkach s tmavou pleťou, keď mi otvoril bránu do dvora. „Zatiaľ mi nič neurobili...“ – odpovedám. „Nemáte sa čoho báť. Dáte si kávu?“ – oslovuje ma mladá Rómka, ktorá hovorí, že je ťspojkouŤ medzi svojimi z ich osady a miestnymi ťbielymiŤ.Pripravila takú rómsku, ktorá bola asi trojnásobne silnejšia ako bežne konzumujeme. A tak som sa pri ich, ako hovoria, zabijackej káve, porozprával s Grétou Zemanovou i štatutárnym zástupcom kresťanského združenia Slovo života, Milanom Juríčkom o Rómoch a zaujímavom projekte v rómskej osade pri obci Plavecký Štvrtok na Záhorí. Ale nie iba tam.

Za základ riešenia problémov rómskeho etnika považuje predseda združenia predovšetkým výchovu, vzdelanie a pracovné príležitosti. Preto začal s projektom Centra sociálnej prevencie a dlhodobou rekvalifikáciou rómskeho etnika a jeho integrácie do spoločnosti. Hoci keď centrum nie je ešte dokončené, združeniu sa podarilo vlani aj v tomto roku, zabezpečiť v rozsiahlom objekte predškolskú prípravu detí z rómskej osady. V roku 1997 združenie Slovo života odkúpilo a o rok neskôr začalo s rekonštrukciou nepoužívanej a zdevastovanej budovy bývalej materskej školy. Podieľajú sa na nej najmä Rómovia. Keďže finančná podpora, ktorú získali od združenia holandských nadácií a iných sponzorov, predstavovala len tretinu nákladov potrebných na opravu budovy, začali podnikať v stavebnej výrobe. Koncom roku 1999 Úrad vlády SR poskytol združeniu

500-tisíc Sk

na zastrešenie spoločenskej miestnosti, potrebovali by ešte 300-tisíc Sk na dokončenie kúrenia. Doteraz do obnovy objektu investovali takmer 9 mil. Sk.

Ako hovorí M. Juríček, v centre začínajú aj s výučbou anglického jazyka dobrovoľníkmi z USA.

„Pri mojom vlastnom dome mi raz povedali policajti, aby som sa zobrala a vypadla. Bola som ale na svojom pozemku... Aj teraz mi môžu niečo drzé povedať, ale tu, v tejto škole môžem slobodne hovoriť. Keď spomeniem meno Milana Juríčka, v momente so mnou policajti končia, lebo vedia, že mám niekoho, kto sa ma zastane. On vie, čo má povedať, ale my, Rómovia, sme nevzdelaní, často analfabeti,“ hovorí G. Zemanová (28) a ďalší Rómovia ju počúvajú...

Viete čítať a písať?

- Vyučila som sa na Strednom odbornom učilišti potravinárskom za cukrárku. Nie som analfabet, ale nezjedla som všetku múdrosť. Ak by bola možnosť a ešte raz by sa mi vrátila moja mladosť, tak nič iné by som nechcela robiť, len vyštudovať právo, aby som mohla obhajovať Rómov.

Čo vám bráni ísť do školy a pokračovať v štúdiu?

- Zo školy som už dlho preč, musela by som si zvyknúť. Možno by mi robila problém slovenčina. Keď však hovorím po záhorácky, nemusím napríklad zmäkčovať, ale rozprávam

od srdca.

Po rómsky neviem. A nehovoríme tak ani v osade.

Prečo neviete po rómsky?

- Lebo nás to rodičia neučili. Ani oni nevedeli po rómsky, len ich rodičia ovládali tento jazyk. Rómština akoby zanikala, lebo sme tak vedení aj v školách.

Koľko dospelých z osady má zamestnanie?

- Teraz len jediná Rómka. Pracuje v zdravotníctve v obci Kuchyňa. Keď tam prepúšťali, tak najprv starších „bielych“, ale zaujímavé je, že ju si nechali. Jej sa chce robiť. My tu pracujeme v rámci verejno-prospešnej činnosti, takže asi

30 Rómov

z osady má momentálne zamestnanie.

Ale o Rómoch sa hovorí, že sa im nechce robiť.

- Keď žije niekto desať rokov z podpory, lebo najprv poprepúšťali nevzdelaných, potom sa ťažko zvyká. Rómovia sa v minulosti držali najmä pri lopatách. Dnes ich odložili, všetko je mechanizované a automatizované, stratili robotu. Lenivosť v tom je, ale človeku treba dať šancu prebudiť sa zo spánku. Róm keď robí, je pyšný na to, že má prácu.

Chceli by ste aj vy odísť zo Slovenska, ako to robia iní?

- Ak by mi to niekto ponúkol, hoci aj s tým, že mi kúpi letenku, tak mu poviem jediné. Nie, ostanem tu. Neodídem z Plaveckého Štvrtka, ale ani zo Slovenska. Inde tiež nepadajú holuby do huby, ako si to naši ľudia predstavujú. Nech sa však štát zamyslí čo s nami. Rómom tu dobre nie je. Diskriminácia sa nedá zakryť. Prečo Rómovia, ak si chcú zarobiť, nenechajú doma deti a ženy a nejdú sami? Nech tam zarobia a

nech sa vrátia.

Rómske rodiny majú spravidla veľa detí. Prečo? Pre peniaze?

- Teraz by som deti nechcela mať. Nie som proti nim, ale nie som zabezpečená. Keď nemáme na to vytvorené podmienky, nechcem ísť touto cestou.

Prečo takto neuvažujú aj iné rómske ženy?

- Je to v ich myslení. Keď muž ide so ženou, tak by obaja mali uvažovať o tom, že ten tretí si ich môže ľahko nájsť. Kým si to však uvážia, tak už býva niekedy neskoro. Možno aj ja by som bola taká, keby som ostala v osade.

Ako žijú rómski manželia?

- Ešte som nevidela biely manželský pár hádať sa na ulici. Oni sa hádajú doma. Ak majú problém Rómovia, vykričia sa, hoci aj na ulici. Kým prídu domov, je po búrke. O čo sú však bieli lepší, keď na seba kričia doma a ich deti, učupené v izbičke, sú z toho stresované?

Čo robíte tu v centre?

- Som taká

„spojka“

medzi „bielymi“ a našimi.

Za čo ste platená? Asi nie za to, že robíte „spojku“.

- Pracujem ako sociálna pracovníčka. Vstávam o pol piatej. Ráno som v našom centre vrátničkou. Predpoludním upratujem a popoludní pomáham pri deťoch a potom asi tak do šiestej večer som v našej biblickej škole tiež s deťmi.

Sú v osade drogy?

- Nie. Až tak hlúpi nie sú. Oni vedia, že drogy zabíjajú.

Keď M. Juríček prvýkrát prišiel do osady v roku 1990, videl, ako tam ľudia žijú. Videl, že chcú byť dobrí a chcú sa mať lepšie, len nevedeli ako. Sám sebe bránil vstúpiť do bývalej, zdevastovanej materskej školy plnej ľudských výkalov, ale, ako hovorí, vošiel, lebo nemohol ináč. „Rozhodol som sa, že urobím všetko, aby som to tu zmenil. Bolo to možno vnuknutie zhora, ale pustil som sa do toho.“ Chce zriadiť aj tzv. rómsku pokladnicu, aby si nemuseli požičiavať od úžerníkov. Z pokladnice by Rómovia dostávali pôžičky s nulovým úrokom.

Pomáha vám aj naša vláda? - Som veľmi rád, že naše občianske združenie môže spolupracovať s Úradom vlády. Dobre spolupracujeme aj s obecným i krajským úradom, lebo chceme niečo pozitívne urobiť. Som „biely“, no mňa rómska osada akceptuje. Majú ma radi a vidia že aj ja ich. Tak je to aj s mojou spolupracovníčkou Grétou.

Projekt v Plaveckom Štvrtku vraj neostane osamotený.

- Ďalšie takéto stredisko otvoria v okrese Galanta, ako aj v ďalších okresoch. Nerodia sa však ľahko. Mám však aj recept ako začať, aby si Rómovia prilepšili. Bolo by vhodné založiť napríklad niekoľko výkupní druhotných surovín, kde by sa nazbieraný materiál po prísnej kontrole jeho pôvodu vykupoval. Verím, že Rómovia by pracovali. Odišli by

zo „sociálky“,

platili by dane.

Potom by ste mohli rozmýšľať ako ďalej.

- Aj za pomoci vlády. Mohli by sme napríklad vykúpiť pozemky od urbárskej spoločnosti, vybudovať inžinierske siete a následne, svojpomocne a s pomocou zahraničných financií, postaviť domy.

Bolo by zahraničie ochotné do tohto investovať?

- Samozrejme, už pred dvoma rokmi sme mali takéto ponuky, ale nemohli sme do toho ešte ísť. Viete, zahraničie sa snaží udržať medzinárodný mier. Radšej podporí, aj finančne, takéto projekty, ako by sa malo prizerať na to, či sa tu ľudia nebodaj nebúria. Išlo by nie iba o peniaze kresťanských iniciatív, ale aj „civilných“ inštitúcií.

Ako si počínajú Rómovia pri rekonštrukcii takpovediac svojho veľkého rekvalifikačného centra?

- Boli sme prinútení svojpomocne si spraviť na dvore zámkovú dlažbu. Hovorili nám, že to bude bez práce stáť 730-tisíc Sk. Povedal som si, že dodávateľsky to teda nepôjde, a tak sme zamestnali jedného pracovníka na pol roka, ktorý nás

naučil dlažbu

vyrábať. Kúpili sme od neho stroje a zhotovili sme si ju sami ani nie za polovičnú cenu. Keď máme objednávky, tak už vyrábame dlažby aj pre iných a robia to Rómovia. Nové zákazky by nám pomohli. Keby sme ich mali viac, tak nepotrebujeme peniaze ani na kúrenie, zarobíme si sami.

P. S.

Prednedávnom prišli do osady kukláči s razanciou im vlastnou. Všetci, ktorí videli ich zásah, ho označujú za neadekvátny. Hľadali mladého Róma, ktorý sa tam skrýval, lebo sa bál nastúpiť výkon trestu na jeden rok za autonehodu. Keby boli normálne prišli uniformovaní policajti, obyvatelia osady, ako hovoria, boli by to pochopili, „veď nie sme vrahovia, ani díleri drog...“, tvrdia. Iní zasa hovoria, že skutočným dôvodom na zásah mali byť práve drogy, ktoré však kukláči nenašli. Vzhľadom na Centrum sociálnej prevencie sa dalo s políciou dohodnúť. Teraz, po zásahu štátu, bude ťažko Rómom vysvetľovať, že to s nimi myslí dobre a chce im pomáhať.

Vladimír Turanský