Človek a strach

Prečo nás vlastne občas tak priťahuje fiktívne či reálne nebezpečenstvo? Aké pozoruhodné potešenie zažívame, keď sa chvejeme strachom? Odpoveď je ukrytá kdesi v hlbinách vedomia.

Tieň na stene, výkrik v nočnej tme alebo pavúk miznúci za kreslom: to všetko vyvoláva strach. Pôsobí človeku nezmerateľné útrapy, zároveň však v istom zmysle podnecuje jeho fantáziu. Mali by sme sa mu pokiaľ možno vyhýbať, namiesto toho ho však podvedome vyhľadávame. Či už si kupujeme lístok na púťovú horskú dráhu či do kina na horor, ide nám iba o jediné - chceme sa báť. Má táto túžba nejaké rozumné príčiny?

Vedci už dávnejšie zverejnili, že najväčšiu istotu zažíva dieťa v bruchu matky. Ešte po narodení mu stačí iba zakričať, a hneď ho upokojí láskyplný prístup matky alebo otca. Nikde ani náznak nebezpečenstva. Potom sa však začína všetko zamotávať. Pred očami dieťaťu defilujú doteraz neznáme tváre vzdialenejších príbuzných a známych. Jeho plač už nezaberá, pretože rodičia majú stále plné ruky práce. Dieťa je naraz samo a nezostáva mu než čakať. Bolestne si začína uvedomovať, že sa svet nekrúti iba okolo neho a zisťuje, že jeho doteraz neobmedzená vôľa má svoje medze.

Dospelý človek zvyčajne dané hranice akceptuje, aj tak však tají v sebe nostalgické spomienky na obdobia, keď sa ešte ako dieťa mohol domnievať, že je všemocný. Čo sa však v dieťati deje, keď sa na obzore objaví nejaké nebezpečenstvo? Na svoje nesmierne počudovanie zisťuje, že sa vonkajší svet správa nezávisle od neho, napriek ilúziám, ktoré živilo.

Hra s nebezpečenstvom je vlastná dospelej populácii. Na čo slúžia filmové horory či horské dráhy? Odpoveď vedcov možno prekvapí: na upokojenie. Na chvíľu totiž našu myseľ naplní vedomím všemocnosti, ktorého stratu sme nikdy v podvedomí neprestali ľutovať. Sú však ľudia, ktorí sa zahrávajú so smrťou, ktorí neprekročili úroveň malého dieťaťa, ktoré je v nich stále ukryté - podotýka vedec Samuel Lepastier. Paradoxne vyhľadávajú nebezpečenstvo, pretože ich desí jedna z podmienok dospelého chápania, pocit zraniteľnosti.

Toto nezrelé vedomie všemocnosti a panický strach zo závislosti nie sú jedinými príčinami riskantného správania sa. Ak niektorí ľudia vyhľadávajú ustavične nebezpečné situácie, je to zrejme aj preto, že im to jednoducho pôsobí potešenie a navyše, ich pocity sú také intenzívne, že pociťujú potrebu sa k nim vracať. V tomto prípade vedci hovoria už o toxikománii a závislosti od nebezpečenstva.

Podľa najnovších neurofyziologických výskumov je toto patologické správanie sa spôsobené reálnym nedostatkom: ľudia, ktorí vyhľadávajú nebezpečenstvo, majú často nedostatok dopaminu, látky prenášajúcej nervové signály medzi neuróny. Je známe, že ich hlavným poslaním je prinášať potešenie. Ak nám chýba dopamin, vidíme svet sivo.

Podľa vedcov je pre niektorých ľudí riešením vyrovnávať tento nedostatok vyhľadávaním situácií, ktoré vytváraniu dopaminu pomáhajú. A práve na to slúži strach. „Stres vyvoláva vylučovanie hormónu kortizolu. Pokusy na myšiach ukázali, že vstreknutie tohto hormónu zvyšuje sekréciu dopaminu v mozgu,“ vysvetľuje profesor Pascal Simon z Laboratória psychobiológie adaptívneho správania v Bordeaux. Nedostatok dopamínu či už vrodený, alebo získaný dôsledkom rôznych životných tráum, môže spôsobiť náchylnosť človeka k alkoholu, drogám, ale aj k vyhľadávaniu nebezpečenstva. Práve takto možno zahnať strach zo všetkých najhorší: strach z nudy.

Vedci zdôrazňujú, že strach, prejavujúci sa rovnako aj u zvierat, predstavuje vo svojej podstate biologicky adaptačný mechanizmus, zabezpečujúci prežitie. Je to primitívny poplachový systém, ktorý pomáha vyhnúť sa potenciálne nebezpečným situáciám. Bezpochyby strach a bolesť sú poplachovými mechanizmami, ktoré ohlasujú nebezpečenstvo a umožňujú jednotlivcovi podniknúť protiopatrenia. Vedci už dávno prezentovali závery, že bolesť a strach slúžia životu a strážia ho. Mnohé výskumy robené na zvieratách i ľuďoch potvrdili existenciu základných strachov, ktoré sú vrodené a ktoré sú súčasťou nášho genetického programu. U ľudí existujú údajne tri druhy strachu: strach zo zvierat, z fyzickej ujmy a strach z odlúčenia.

Vedci upozorňujú, že pokiaľ sa niekto vôbec ničoho nebojí, je chorý. Výskumníci z Iowskej univerzity dospeli k názoru, že negatívne ľudské emócie - strach, odpor i hnev - špecificky ovplyvňuje hypofýza (podvesok mozgový). Odborníci vedia, že existujú minimálne tri prepojené oblasti mozgu, regulujúce prejavy strachu: kôra predného mozgu, hypotalamus v medzimozgu a hypofýza. Prvá oblasť sa podieľa na interpretácii senzorických signálov a na vyhodnocovaní možného nebezpečenstva. Už od šesťdesiatych rokov je známe, že hypofýza, nachádzajúca sa v časti mozgu nazvanej limbický systém, hrá pri vnímaní strachu významnú úlohu. V prípade, keď sa pokusným zvieratám odstránila, živočích skrotol a nesprával sa tak, ako by to zodpovedalo situácii.

(mb)