S lavínou krízy v pätách

Už túto zimu môže Rusko prehrať energetickú vojnu

„Energetická kríza v Rusku nebude. Ak bude teplá zima.“ Šalamúnska odpoveď prvého muža gigantu Gazprom Rema Viachireva, ktorá ponecháva osud ruského energetického sektora v rukách rosničiek, je taká optimistická ako istota, že sa v domácnostiach prikúri, ak vonkajšia teplota klesne pod mínus päť stupňov Celzia, ako to bolo doteraz zaužívané. Spotrebiteľské ceny v Rusku sa totiž už aj tak len v uplynulom mesiaci zvýšili o ďalších 2,1 percenta (za prvých šesť mesiacov o 16,5 %), služby prešplhali svoju cenovú priečku o 2,4 % a potraviny podraželi len za október o ďalších 2,1 %. Po tomto všetkom Rusi očakávajú ešte tuhšiu zimu, na akú sú zvyknutí. Nie pre počasie, ale pre nedostatok energetických zdrojov a cenovú politiku, ktorú už Gazprom nemieni tolerovať.

„Sme si vedomí toho, že Gazprom je dnes v zložitej situácii. Vieme, že za plyn exportujúci do zahraničia dostáva 100 USD za tisíc kubických metrov, kým nám také množstvo predá len za 14 USD. Avšak robíme, čo môžeme. Súhlasili sme aj so zväčšením spotreby uhlia o 9 percent,“ vari skôr polovážne uviedol šéf Jednotných energetických systémov Ruska (JES) a niekdajší vicepremiér Anatolij Čubajs. Veď stratégia zásobenia Ruska palivami a elektrickou energiou až do roku 2020 (!), nad ktorou sa v týchto dňoch tvrdo potila Štátna duma (dolná komora parlamentu), je uštipačne optimistická, nekopírujúca danú situáciu. Ako priznávajú analytici, pokračovaním v takomto duchu Rusko padne pod krízovú energetickú lavínu už túto zimu.

Ruské paradoxy

Je zjavné, že Rusko absolútne inak reaguje na pohyby svetových cien ropy. Nielen vďaka vojne cien, ale aj slabej technickej pripravenosti. Veď len príklady z minulosti poukazujú na to, že každá nízka hodnota cien ropy priniesla vždy krízu - rozpad bývalého sovietskeho impéria, rast rozpočtových a finančných kríz, čierny 17. august, ktorý vďaka tomu zostal namočený v špinavom finančnom bahne. Vyšvihnutie cien ropy do pomaly nedosiahnuteľných výšin síce spočiatku priniesli krajine krásne zisky, už túto zimu však hrozí energetická kríza. Na ňu však Viachirev upozornil už v októbri minulého roka, a to bez ohľadu na vtedajšie, resp. pravidelné dodávky energie z Turkmenistanu. Príčinou sú totiž spomenuté banálne nízke ceny plynu na vnútornom trhu. Tie sa nemenili od roku 1996 (30-percentné zvýšenie pre elektrárne a 15-percentné pre podniky zafixovali cenu spomínaných 14 USD/1000 m3).

Rast bez rastu

Podľa ministra energetiky A. Gavrina však musí zostať úroveň ročného rastu HDP aj do roku 2020 vo výške 5 až 5,5 %. Napriek dosiahnutiu rozpočtového prebytku od januára do októbra 2000 vo výške 125,8 mld. RUR, resp. primárneho, ktorý nezahŕňa dlhovú službu, vo výške 279,2 mld. RUR (5,2 % HDP), musí Rusko zvýšiť objemy ťažby ropy na 360 mil. ton, uhlia na 439 mil. ton, plynu na 700 mld. m3 a výrobu elektrickej energie na 1,62 trilióna kilowatt/hod. A to bez zmeny exportných hodnôt. Pripomeňme len, že za prvý polrok vláda premiéra Kasjanova zvýšila palivový podiel na celkovom ruskom vývoze až na 54 %, čo doteraz vďaka vysokým svetovým cenám ropy nahrávalo. Ceny sú však vrtkavé.

Vláda hrá očividne proti trhovej politike Gazpromu, aj keď tvrdí, že si tento podnikateľský subjekt „nemal možnosť nájsť za posledné štyri roky ani investičné zdroje“, musel trpieť umelé udržiavanie cien na ropu a plyn (pričom podiel plynu v energetike vzrástol z 34 na 64 percent) na vnútornom trhu, ba „všetci vrátane daňových úradov od neho vždy len niečo chceli“ (minister Gavrin). V tejto súvislosti napr. aj denník Kommersant daily poukazuje na to, že keď bolo z geopolitických príčin potrebné vyvážať plyn a ropu na Ukrajinu, musel si Gazprom zakryť oči nad tým, že Kyjev za dodávky včas a riadne neplatil, ba Gazprom mal preglgnúť aj očividné kradnutie ropy u suseda načierno. Pričom, pokračuje denník, keď sa hovorí o potrebe platiť dane, je prvý na zozname Gazprom. A ten sa skutočne najväčšou mierou podieľal na príjmoch štátu z daní, ktoré sa vyšplhali od januára na 59,8 mld. RUR (9,3 % HDP). Lenže štát vie, že si Gazprom na to musí brať na Západe pôžičky. Keďže sa na stranu zmluvného partnera prederie vždy aj štát, je zrejmé, prečo nechce ruský Biely dom súhlasiť so skrátením exportných dodávok. Kde však zostala trhová ekonomika?

Zostane len deficit

Pri chabých ziskoch je len ťažko možné udržať ťažbu plynu na 530 mld. m3 (čo je minimum na zachovanie energetickej rovnováhy krajiny) a už tohto roku predpovedá Viachirev pokles ťažby o 20 mld. m3 (v roku 2001 až o 40 mld. m3). Východisko v ponechaní doterajších kvót by pravdepodobne bolo možné len pri zvýšení cien na vnútornom trhu. Inak „nás energetická kríza neminie,“ tvrdí Viachirev. Hocako, deficit plynu sa tento rok odhaduje na 11 mld. m3, na budúci až 36,6 mld. m3.

Pád ročnej ťažby Gazpromu o desať percent by sa dal riešiť inými zdrojmi, čiastočne aj náhradou z produkcie málo známej ruskej spoločnosti Iteru. Tá produkuje okolo 17 mld. m3 plynu a nákupy z Turkménska predáva na Ukrajinu a SNŠ okolo 60 mld. m3. Ak totiž štát nezvýši ceny na domácom trhu postupne do roku 2005 až o 45 %, ako žiada Gazprom, Viachirev skráti dodávky JES z terajších 134 na 95 mld. m3. Lenže zvyšných 39 mld. je pre Čubajsa množstvo, ktoré obráti kartu strát k JES Rusko, pretože uhlie či mazut sú „príliš drahé“ pre JES.

Rusko teda stojí pred dvoma bezútešnými scenármi. Buď vláda bude riešiť problémy v energetickom sektore reštrukturalizáciou existujúcich monopolov, čím spľasnú načas jej úspechy v rýchlo naštartovaných optimistických číslach rastu ekonomiky, alebo je tu druhý, ešte horší scenár. A síce, ako tvrdia zdroje z londýnskeho Centra pre výskumy globálnej energetiky, terajšia ťažba ropy je taká vysoká, že ak OPEC neprijme skrátenie kvóty dennej ťažby v prvom polroku budúceho roka, ceny v druhej polovici roka rapídne klesnú. Tým by síce bola energetická kríza v Rusku zažehnaná, ale vystriedala by ju veľmi nepríjemná, finančná.

Slávka Blazseková