Rovnosť je len v možnostiach, mala by byť aj vo výsledkoch

Komentuje Eleonóra Bujačková

Už niekoľko týždňov sa zvádza veľký boj o novú sociálnu politiku štátu, o mieru rozdeľovania (a teda aj o výšku). Dnes už zrejme každý cíti, že zmeny v systéme štátnej sociálnej podpory sú nevyhnutným krokom, ku ktorému muselo dôjsť nezávisle od súčasnej ekonomickej situácie. Každá zodpovedná vláda musí totiž zamedziť tomu, aby objem vyplácaných sociálnych dávok rástol rýchlejšie než možnosti tých, ktorí na ne prispievajú. Nižšie nárokové štátne príspevky by mali byť motiváciou byť zamestnaný, mali by viesť k vyššej miere úspor, k väčšej akumulácii kapitálu, a teda k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu. Pochopiteľne, sprievodným javom je znižovanie závislosti príjmov domácností od ich veľkosti a zložení a naopak zvýraznenie čŕt, ako je kvalifikácia, pracovné úsilie, zodpovednosť a ochota k riziku (v SR predurčujú veľkosť domácností ich príjmy zo 40 percent, v Švédsku z 31 a napríklad v Taliansku iba z 8 percent). Štedrá sociálna politika štátu znamená vyššiu platbu povinného poistenia pre občanov a logický menší príjem pre jeho rodinu, znamená ďalšie zaťaženie pre zamestnávateľa, ktorý si tieto náklady zahrnie do ceny svojho tovaru alebo bude hľadať pre svoju firmu sídlo v krajine, kde také vysoké zaťaženie nie je. Nadmerná a plošná sociálna politika vo svojom dôsledku vedie k útlmu podnikania a následne k zníženiu dávok pre tých, v ktorých prospech boli mnohé opatrenia robené. Aj v susedných európskych krajinách prechádzajú sociálne systémy v poslednom čase krízou, sú neefektívne, príliš plytvajú a sú mimoriadne zadlžené.

Aj napriek tomu je veľmi problematické schváliť a uviesť do života navrhované vládne návrhy. Z rôznych dôvodov. Prvým je skutočnosť, že poslanci rozhodujú o utrácaní cudzích peňazí pre cudziu spotrebu, čo je spôsob hospodárenia, ktorý vždy vedie k prudkému zvyšovaniu výdavkov a k nadmernému plytvaniu. Samozrejme, že v sociálnej politike pôjde vždy o prerozdeľovanie verejných prostriedkov v prospech slabších (vôbec však nie v prospech lenivých a pohodlných), a tých, ktorí prispievali do sociálnych fondov v minulosti (dôchodcov). Miera sociálnej veľkorysosti štátu ovplyvňuje pomer pracovných a sociálnych príjmov v rodine, a práve táto relácia určuje rýchlosť, s ktorou sa v našej republike obnoví tak prepotrebný pocit individuálnej zodpovednosti za vlastný osud. Druhým dôvodom je silne zakorenený sklon k rovnostárstvu. Ekonómi radi zdôrazňujú, že táto rovnosť je v rozpore so slobodou a jedným z najzákladnejších inštinktov človeka ustavične vlastnou aktivitou zlepšovať podmienky svoje i podmienky svojich detí. Navyše, nikto doteraz presne nedefinoval, čo sa vlastne rovnosťou v tomto zmysle rozumie. Jedno je isté. Každý civilizovaný štát sa musí postarať o spoluobčanov v dôchodkovom veku a o tých, ktorí v rámci „cyklickej chudoby“ nemajú v danej životnej etape k dispozícii dostatok finančných prostriedkov.