Osudová konferencia OSN o klíme

Prírodné katastrofy nemožno odvrátiť taktizovaním

Prírodné katastrofy nadobúdajú rozmer, ktorý začína pripomínať vypuknutie tretej svetovej vojny, tentoraz pokorenej prírody proti samovražedne nenásytnému človeku. Povodne, kedysi veľkoryso prideľované Číne, Bangladéšu, Indii, si našli nové adresy na Britských ostrovoch, vo Francúzsku, v Taliansku, Španielsku, USA. Dlhé periódy sucha sa zasa tento rok osmelili z Afriky a Indie do centrálnej Európy. Na Sibíri sa prepadajú do bahna domy, kedysi zakotvené do večne zmrznutej pôdy, ktorá sa teraz topí. Obloha sa na zem čoraz častejšie pozerá nepriateľskými očami ničivých tornád a podvyživená ozónová vrstva odmieta človeka chrániť. Globálne kachle skleníkového efektu rozpúšťajú večné ľadovce s perspektívou rastu hladiny oceánov o 80 cm v polovici budúceho storočia.

Záhuba v ekologickom skleníku?

Od pondelka sa v holandskom Haagu usiluje 2000 diplomatov a expertov zo 180 krajín nájsť východisko z neochoty ľudstva vyhnúť sa roztomilej samozáhube v ekologickom skleníku. Na budúci týždeň majú v Haagu potvrdiť pripravovanú dohodu, vlastne konkretizáciu príslušného protokolu z Kjóta ekologickí ministri. Dvojtýždňová konferencia v Haagu je už šiestym zhromaždením OSN na tému, ktorú otvoril roku 1992 supersummit OSN v Rio de Janeiro a pridupľovala ju konferencia o klíme v japonskom Kjótó pred tromi rokmi. Veľa diskusií, málo činov.

Protokol z Kjóta má údajne toľko únikových štrbín, že ho nemožno ratifikovať, kým nebudú upchaté. Ratifikáciu blokujú priemyselné krajiny, ktoré sú bezkonkurenčným výrobcom skleníkových plynov, najmä CO2. Protokol stanovuje, že hlavní vinníci znížia v priemere do rokov 2008 – 2012 emisie skleníkových plynov v porovnaní s rokom 1990 najmenej o 5 %. Keďže si doteraz len máloktorý z producentov emisií robil zo záväzku ťažkú hlavu, s rozvojom ekonomík rástli aj tieto emisie. Za uplynulých 10 rokov asi o 20 percent. Takže cieľový dátum sa blíži a úloha narastá. Už dnes by sa v priemyselných krajinách mala znížiť produkcia skleníkových plynov o štvrtinu. Dotknuté štáty, najmä USA, preto otvorene hovoria, že je to nereálny záväzok v nereálnom termíne.

Blokáda protokolu

Keďže protokol má mať záväznosť až po ratifikácii takým počtom účastníkov, ktorí spolu vypúšťajú aspoň 55 % globálnych skleníkových emisií, je hračka, aby dohodu zablokovali, povedzme USA (celosvetový emitent 36,1 % skleníkových plynov), Japonsko (8,5 %), Nemecko (7,4 %) a Británia. Rusko, ktoré vypúšťalo 17,4 % skleníkových plynov nemá s dodržiavaním protokolu problém, lebo sa tam o zníženie emisií postaral ekonomický úpadok a zatvorenie viacerých tovární, čo je aj situácia východoeurópskych ekonomík.

Priemyselné krajiny severu hľadajú možnosti, ako sa vyhnúť prípadnému plneniu svojich záväzkov. Jednou z nich je „nákup“ nevyčerpaných limitov emisií tzv. panenských krajín, teda zaostalých rozvojových štátov. Zaznieva požiadavka, že keď firma zo severu dodá ekologickú technológiu do „panenskej krajiny“, mala by mať právo odrátať si ušetrenú kvótu skleníkových plynov zo svojho „prídelu“.

Faktor lesov

Hlavní vinníci skleníkového efektu súčasne žiadajú, aby sa nezohľadňovalo len celosvetové vypúšťanie do atmosféry 6 miliárd ton uhlíka ročne hlavne spotrebou fosílnych palív a pri výrobe cementu, ale aj spätná likvidácia emisií prírodou príslušnej krajiny. Ide vlastne o drevené porasty, lesy, ktoré v drevnej a koreňovej hmote „uskladňujú“ uhlík. Každá tona uhlíka, o ktorú sa odľahčí prirodzenou cestou atmosféra, by sa mala odpočítať od povolenej kvóty produkcie skleníkových plynov pre príslušnú krajinu. Táto len zdanlivo spravodlivá zásada by zrejme znemožnila spriemyselnenie krajín bez lesných porastov (lesy likvidujú zlúčeniny uhlíka sedem ráz rýchlejšie ako poľnohospodárske porasty a zvýhodnili by Rusko, Kanadu, USA a krajiny s tropickými pralesmi. Súčasne by vznikol problém, ako rátať jednotlivé ekosystémy s rozdielnym koeficientom väzby uhlíka, nízke a vysoké lesné porasty, husté a riedke lesy, mladé a staré zalesnenia, zmeny pri ťažbe dreva, intenzívnu a extenzívnu agrárnu výrobu. Pomerne rýchlo meniace sa uvedené parametre by sa museli každých päť rokov štatisticky podchycovať a vyhodnocovať, čo by bola syzifovská práca.

Taktizovanie

Vzniká pocit, že započítavanie uhlíka v biomase a pôde ako faktor pre rozsah povolenej kvóty na tvorbu CO2 je skôr politická taktika, pomocou ktorej chcú priemyselné štáty vybŕdnuť z nepríjemnej pozície hlavných producentov skleníkových plynov a nebezpečného prehrievania atmosféry, ktoré sa preukázateľne stupňuje. Možno práve nadmerné používanie fosílnych palív zmení čoskoro aj nepriateľský postoj energetických koncernov k jadrovej energii. V každom prípade si haagska konferencia OSN, ktorá má urobiť protokol z Kjóta ratifikovateľným, zaslúži, aby ako osudové rokovanie stála v centre pozornosti svetovej verejnosti.

Jaroslav Brabec