Komu darček na rozlúčku?

Prezidentova proafrická iniciatíva nahráva globalizátorom

Návrh zákona, ktorý africkým krajinám zaručí voľnejší prístup na americký trh a o ktorom v týchto dňoch rokuje americký Kongres, sa všeobecne považuje za darček na rozlúčku od odstupujúceho prezidenta Billa Clintona. Po tom, ako sa mu nepodarilo sprostredkovať dohodu medzi Izraelom a Palestínčanmi, by chcel Clinton svoje dve prezidentské obdobia korunovať aspoň triumfom v Afrike. Podľa americkej tlače na to má právo, veď žiadny prezident od čias Jimmyho Cartera sa na tomto kontinente neangažoval do takej miery ako Clinton. Návrh zákona s priliehavým názvom Rast a príležitosť pre Afriku zabezpečí vybraným krajinám takmer neobmedzený prístup na americký trh výmenou za otvorenie afrických ekonomík mnohonárodným spoločnostiam.

Clintonova iniciatíva však na pôde Kongresu a v médiách vyvolala len o čosi menej emócií ako spomínaná blízkovýchodná dohoda. Nie je nijakou náhodou, že najhorúcejšia diskusia o návrhu zákona prebieha medzi afroamerickými kongresmanmi. Časť z nich ho víta ako „dobrý úmysel, ktorý Afrike vynahradí desaťročia hospodárskej ignorancie zo strany Západu“. Tá spôsobila, že v súčasnosti len tri africké krajiny (Juhoafrická republika, Nigéria a Angola) figurujú na zozname 50 najväčších dovozcov do USA. Ostatní členovia Kongresu tvrdia, že návrh zákona zbytočne ohrozuje suverenitu afrických krajín. Maxine Waltersová zo Snemovne reprezentantov ho dokonca označila za „darček pod vianočný stromček pre nadnárodné spoločnosti“. Svojím výrokom prirodzene otvorila cestu útokom na globalizáciu. Tá od Afriky požaduje úplnú liberalizáciu trhu výmenou za hospodársku nadvládu Západu.

Afričania dlhodobo odsudzujú neochotu západných krajín oplatiť rovnaké rovnakým. Treba dodať, že v súvislosti s návrhom zákona o voľnom obchode majú pravdu. Hoci Američania ho v médiách prezentujú ako zákon „bez obmedzení“, nejaké tie kvóty a certifikáty sa v ňom určite vyskytnú. Kvóty sa týkajú najmä dovozu textilných výrobkov, ktorý v súčasnosti predstavuje 1,5 % amerického trhu. V roku 2007 sa má toto číslo v súlade s platnými kvótami vyšplhať na 3,5 %. Kvóty sú, samozrejme, štedrejšie pri tovare ako napríklad spotrebná elektrotechnika, ktorých dovoz z Afriky, ak vôbec existuje, v žiadnom prípade neohrozí amerických výrobcov. V otázkach certifikovania sú Američania ešte tvrdohlavejší a majú na to dobrý dôvod. Predovšetkým chcú zabrániť zneužívaniu dohody tretími krajinami, ktoré by teoreticky mohli svoj tovar a služby do USA dovážať cez Afriku v rámci budúcej zóny voľného obchodu. Afrika sa podobným obchvatom nebráni, veď krajiny ako Maurícius na nich v osemdesiatych rokoch celkom slušne zbohatli.

Napriek početným obmedzeniam a nedôvere Američania tvrdia, že s Afričanmi zaobchádzajú lepšie ako Európania. Reč je, samozrejme, o neslávne známej dohode o voľnom obchode medzi JAR a EÚ, ktorá sa po niekoľkých rokoch vyjednávania dostala do praxe len v septembri tohto roka. Jej podpisu predchádzali drastické požiadavky štyroch z 15 členských štátov EÚ. V začiatočnom štádiu rokovaní musela únia zohľadniť ultimáta Veľkej Británie a Portugalska na postupné premenovanie juhoafrických značiek „sherry“ a „portské“. Neskôr na naliehanie Talianska a Grécka sa obmedzenie dotklo aj nápojov „grappa“ a „úzo“.

V dohode s USA však v žiadnom prípade „nepôjde o úzo“, ako to sľúbil nemenovaný zamestnanec americkej ambasády v Pretórii. Dohoda nebude podmienená ani splnením náročných makroekonomických kritérií, ako to bolo v prípade pôžičiek MMF v osemdesiatych rokoch, a dokonca ani prísnymi nariadeniami Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Pripravovaná dohoda o voľnom obchode medzi USA a vybranými africkými krajinami je zaujímavá ešte z jedného dôvodu: Clintonovej administratíve sa ju s relatívne malými zárukami podarilo presadiť navzdory protekcionistickej loby, ktorá je v USA dlhodobo na výslní. Možno je naozaj myslená ako darček na rozlúčku, aj keď viac pre prezidenta Clintona ako pre africké krajiny.

Roman Lipták

Pretória