Vyžilili by ste zo 4000 korún?

Zdravotné sestry musia, ich absolventský plat je 4700 Sk brutto

Ešte za tmy prechádzajú sestričky bránou I. Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FN v Bratislave. Dvanásťhodinová služba sa im začína o siedmej ráno. S oblečením rovnošaty musia odložiť všetky osobné problémy. Aj to, že sú u nás nedocenené ekonomicky aj morálne. Po skončení strednej zdravotnej školy je ich základný plat, po odrátaní daní a poistného 4016 Sk. Pri našom stretnutí vrchná sestra uviedla, že táto suma im zostáva najmenej pol roka, pretože tým, že nastúpia na kliniku, sú zaviazané urobiť si nástupnú prax. Počas nej overujú v nemocnici nielen ich teoretické vedomosti, ale aj to, nakoľko ovládajú ošetrovateľské postupy v praxi. Ak všetko v predpísanom časovom období zvládnu, môžu dostať platový dekrét na 6700 korún. Dievčatá sú z Bratislavy, no niektoré aj dochádzajú. Podnájom si nemôže dovoliť zaplatiť žiadna z nich. Bývajú u rodiny alebo v nemocničnej ubytovni v Krasňanoch za 1200 Sk na mesiac... „Niet sa z ekonomickej stránky v tomto povolaní na čo tešiť,“ hovorí ďalej vrchná sestra Anna Pokorná, „sestra v strednom veku má základný plat okolo 8700 Sk, strop je 12 400 Sk, to je prognóza pred dôchodkom. Môj základný plat je 9200, mám 48 rokov a to som vrchná... K tomu príplatok za riadenie tejto kliniky 800 Sk, na starosti mám 65 sestričiek, 25 sanitárov, čiže 90 ľudí.“ Sestry stojace pri

zrode života,

starajúce sa o pacientky privezené z operačnej sály, sa tiež potrebujú najesť, chcú sa pekne obliekať, možno cestovať. „Vzťah k tejto práci musí byť v génoch, tak ako povolanie lekára. Kto to nemá, tu nevydrží,“ poznamenáva primár kliniky MUDr. Tibor Bertold.

Sme na ceste k rekonštruovanej operačnej sále. Na tejto klinike robia celé spektrum gynekologických operácií vrátane onkologických, tiež karcinómu prsníka. Operatér, dvaja asistenti a anestéziologička sa venujú jednej z nich. Nejde len o záchranu života, ale aj o jeho perspektívnu kvalitu. Finančná motivácia nie je žiadna. Naši odborníci z tohto rezortu sú známi svojou všestrannosťou. Prechádzam izbami bez sprievodu. Existuje tu akýsi polovičný Roomingin. Cez deň majú matky dieťa pri sebe v postieľke, v noci si môžu odpočinúť. Jedna z nich sa chystá domov aj so štvorkilogramovou Karolínou. Po jedenástich rokoch má opäť dievčatko. Je to druhý pôrod, ale aj iná nemocnica, všetko vyšlo nad očakávanie, personál, ochota. V prvej mala

zlé skúsenosti,

nechce ju však menovať. Sťažnosti sa neobjavujú, pacienti vnímajú problémy zdravotníctva najmä z masmédií.

Vo všeobecnej ambulancii, kde sa robia konziliárne vyšetrenia a konzultácie, má službu MUDr. Marián Kollár, ktorý je zároveň predsedom Lekárskeho odborového združenia. Venuje sa pacientkam, ktoré posielajú gynekológovia prvého kontaktu. V súvislosti s rezortom považuje za najvážnejšie pretrvávajúce problémy, ktoré sa nedarí odstraňovať, ide najmä o nedofinancovanie zdravotníctva ako takého a tiež zdravotníckych zariadení, neinvestuje sa do prístrojov a do ich amortizácie tak, ako základné ekonomické zákony kážu. Nemožno robiť kvalitnú, odbornú činnosť s prístrojom, ktorý je už morálne, technicky, ale aj používaním opotrebovaný. „Chýbajú niektoré lieky, zdravotnícky materiál. Keď však ide o život, tak potrebný liek zvyčajne zoženieme, problém je v tom, že nie je paušálne dosiahnuteľný. V zdravotníctve sú obavy zo zmien - nikto vlastne nevie, na akom princípe budú fungovať. Pozitívne je, že si napríklad poslanci v zdravotníckom výbore NR SR začali skutočne uvedomovať, že lekár a jeho práca sú dlhodobo podfinancované, a treba to dostať, aj keď nie hneď na úroveň sudcu, ale rozhodne na vyššiu úroveň, ako je teraz. Zdá sa, že jediný, kto ignoruje tento stav a financovanie zdravotníckych pracovníkov, je ešte rezortný minister, ale myslím si, že aj on pochopí situáciu,“ dodal MUDr. M. Kollár. „Je tu ešte niečo, čo ma v tejto súvislosti mrzí, ale to, žiaľ, neviem ovplyvniť. Sestry sa ma stále pýtajú, pretože vedia o mojej angažovanosti v tejto oblasti, či sa na ne bude pamätať pri úprave tarifných platov, majú obavy, aby nezostali bokom ako posledná kachlička v tomto rade... Môžem ich iba ubezpečiť, že v celom boji nejde len o lekárov, ale o celý systém zdravotníctva a jeho pracovníkov. Základné platy sú veľmi nízke a fakt je taký, že úprava alebo 4-percentá valorizácia pre sestru, ktorá zarába vyše 6000 Sk, je výsmechom...“

V poslednom čase sa začali objavovať informácie o priemerných platoch lekárov, boli v nich však zarátané i príplatky za služby. Zvyčajne si v bežnej populácii nevieme predstaviť, koľko hodín a za akých podmienok treba odslúžiť. V kuse

pracujú 32 hodín.

Bol utorok. Lekár, ktorý o siedmej ráno nastúpil do nemocnice, o pol štvrtej nešiel domov, ale zostal v službe, slúžil do rána do siedmej a o siedmej domov opäť neodišiel, ale zostal v práci do pol štvrtej. V stredu sa pre neho začínal normálny pracovný deň, popoludní sa mohol pobrať domov. Je teda celkom pochopiteľné, že lekári uvažujú o možnosti obnovenia hladovky v období prijímania rozpočtu, keby bolo treba niekomu osviežiť pamäť alebo upozorniť samých poslancov, že niečo sľúbili.

Fakultná nemocnica v Bratislave je vysokošpecializovaným zariadením, ktoré má 16 kliník a niekoľko ďalších ústavov a oddelení. Niektoré problémy sú špeciálne, no väčšina z nich je podobná tým, s ktorými sa boria aj v nemocniciach nižšieho typu. Hlavné centrum FN je na Mickiewiczovej ulici. Vynikajúcimi výsledkami je známa Neurologická klinika. Primárom je zároveň námestník riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť MUDr. Juraj Štofko. Na otázku, čo mu robí v týchto dňoch v nemocnici starosti, uviedol, že z hľadiska námestníka riaditeľa ho trápi zákonodarstvo. Zdravotníctvo sa dostalo do štádia, keď prakticky neplatia žiadne pravidlá hry. „Hráme sa na pravidlá, ale tie nie sú. Tzv. maximálne ceny nejakých výkonov, to je najnešťastnejšie riešenie, aké tu mohlo byť. Je to horší systém, ako rozpočtový. Z hľadiska kliniky vieme v neurológii veľa urobiť pre pacientov, ktorých postihli náhle mozgovocievne príhody, veľkým problémom však je, že po nich je potrebná dlhodobá rehabilitácia. Po takejto dlhšej, kvalitnej činnosti sa ľudia môžu vrátiť do pracovného procesu, lenže na klinike nemôžu byť niekoľko mesiacov. Potrebné je vybudovať pracoviská, kde by sa takýmto prípadom venovali. U nás sa v zdravotníctve venujeme všeličomu inému, len nie potrebným veciam. S nadšením sa na niektorých miestach venujú spoločným nákupom liečiv či prístrojov, veľmi radi robia kategorizáciu liekov tak, aby z nej určité skupiny mali ekonomický efekt, aj keď sa tam nie vždy dostanú najpotrebnejšie lieky, nevieme však dať peniaze na cievny program, kde máme evidentne jasné pozitívne výsledky. Rehabilitácia po neurologických ochoreniach by nepotrebovala nejaké super drahé investície a nie sú na ňu potrebné ani priveľmi nákladné lieky, ale je to akosi nezaujímavé pre organizátorov zdravotníctva, pretože to pravdepodobne nie je dobrý obchod. No tu sa dopúšťame hriechu na pacientoch.“

V areáli nemocnice záchranári v červených kombinézach vykladajú pacienta, priviezli ho z Ružinovskej nemocnice na tomografické vyšetrenie. Jeden z nich, Rudolf Straka, ma informuje, že to je teraz ich najčastejšia činnosť. Aj v Ružinove majú tomograf, ten je však už dlhší čas pokazený, zrejme niet na opravy. Takže takto obsadzujú úrazovku, je to vraj u nás všetko akosi na dlhé lakte. Auto je staré, ale mechanici sa starajú a oni sú radi, že ide. Ale od rána už odviezli do NsP niekoľko úrazov, väčšinou to boli pády, starší ľudia.

Robia dvanástky,

ako všetci záchranári. Na zemi pred chirurgiou sedí s nohou v sadre žobrák v kabáte, ktorý pamätá lepšie časy. Tep nemocničného života bije pravidelne. Zásluhou ľudí, pre ktorých zostáva práca napriek všetkým ťažkostiam - poslaním. Len niekoľko vážnych problémov vyplávalo pri rozhovoroch na povrch. Charakterizujú situáciu, o ktorej sa na predvolebných pútačoch nehovorilo. Zodpovedných napriek takejto „priorite“ zdravotníctva stoličky v súvislosti so získanými postami nepália a ani peniaze, ktoré na nich berú. A neohodnotené sestry či lekári pravidelne nastupujú do 12- či 32-hodinových služieb. V tejto súvislosti je známy výrok, že Boh ich vraj stvoril pre medicínu. Z pracovného nadšenia zvyčajne ťažko možno uživiť seba i rodinu. Dobre by však bolo, keby si tí, ktorí tak radi reprezentujú našu krajinu v zahraničí, spomenuli, že majú aj určitú zodpovednosť. A nielen voči sestrám alebo lekárom, ale voči všetkým občanom.

Ľudmila Koníková