Nezmysly v zákone, súlad s EÚ a „drobné podvody“

Konfrontácie MF SR a Hd na tému: daň z pridanej hodnoty a jej likvidačný účinok na podnikateľov

Dňa 11. októbra 2000 sme uverejnili článok „DPH stále iba vďaka barličkám“. Upozornili sme v ňom na niektoré problémy v oblasti dane z pridanej hodnoty, pričom sme poukázali najmä na to, že podnikateľ odvádza daň zo zaúčtovanej a nie z preplatenej faktúry. Súčasne sme listom o stanovisko požiadali ministerku financií B. Schmögnerovú.

Ministerka financií SR B. Schmögnerová nám napísala:

„Žiadate ma o vyjadrenie názoru na problematiku dane z pridanej hodnoty, predovšetkým na platenie dane z neuhradených faktúr, pričom poukazujete na skutočnosť, že v celom rade prípadov neuhradených faktúr je dlžníkom štát. Dovoľte mi dať do pozornosti skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty sa v SR ťneplatí z neuhradených faktúrŤ, ale daň sa uplatňuje na uskutočnené zdaniteľné plnenia v tuzemsku a na dovoz tovaru.

Daň z pridanej hodnoty bola zavedená v SR v rámci daňovej reformy k 1. januáru 1993. V súčasnosti túto daň upravuje zákon č. 289/1995 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, v ktorom sú zapracované základné zásady a princípy uplatňovania dane zakotvené v Šiestej smernici Rady EÚ 77/388/EEC. Táto smernica je základnou smernicou upravujúcou uplatňovanie dane z pridanej hodnoty vo všetkých krajinách EÚ.

SR vyjadrila svoj záujem o vstup do EÚ ako v súčasnosti najsilnejšieho hospodárskopolitického integračného zoskupenia vo svete uzatvorením Európskej dohody o pridružení v októbri roku 1993. V Článkoch 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a SR na strane druhej,

Slovensko sa zaviazalo

vyvinúť úsilie zabezpečiť postupnú zlučiteľnosť jej legislatívnych predpisov s predpismi Európskej únie, pričom oblasť DPH je uvedená ako prioritná oblasť zbližovania práva.

Na základe uvedeného je právna úprava DPH v SR v prevažnej miere už v súčasnosti kompatibilná s legislatívou EÚ, pričom v najbližších rokoch je potrebné dosiahnuť ďalšími zmenami zákona o DPH jej úplne zosúladenie.

Zákon o DPH upravuje, ako už bolo uvedené, predovšetkým uplatňovanie dane pri zdaniteľných plneniach v tuzemsku a pri dovoze tovaru. Táto skutočnosť je prakticky vyjadrená tak, že podnikateľ - platiteľ dane

je povinný

v cene dodaného tovaru a poskytnutej službe inkasovať od kupujúceho daň (daň je súčasťou ceny dodávky tovaru alebo služby) a odvádzať inkasovanú daň do štátneho rozpočtu, pričom je súčasne oprávnený po splnení zákonom stanovených podmienok odpočítať od dane na výstupe daň na vstupe (daň na vstupe je súčasťou ceny platiteľom dane nakúpených tovarov a služieb určených na výkon podnikateľskej činnosti).

Problematika vzniku daňovej povinnosti a odvodu dane za uskutočnené zdaniteľné plnenia, ktoré podliehajú dani, je upravená podrobne v § 13, § 14 a § 41 cit. zákona. Platiteľovi dane pri predaji tovaru vzniká dodaním tovaru daňová povinnosť. Pri poskytnutí služby daňová povinnosť vzniká poskytnutím služby alebo zaplatením, a to tým dňom, ktorý nastane skôr.

Uvedené ustanovenie zákona, ktoré riešia uvedenú problematiku, plne vychádzajú z Článku Šiestej smernice Rady EÚ, podľa ktorého vzniká daňová povinnosť dňom dodania tovaru, dňom poskytnutia služby a v prípade, že je odplata (úhrada) za zdaniteľnú dodávku poskytnutá vopred, vzniká daňová povinnosť prijatím platby za zdaniteľnú dodávku poskytnutá vopred, vzniká daňová povinnosť prijatím platby za zdaniteľnú dodávku. Citovaný článok Šiestej smernice Rady Európskej únie súčasne umožňuje určiť splatnosť dane voči štátnemu rozpočtu (teda vysporiadanie výslednej daňovej povinnosti) neskôr, ako je vznik daňovej povinnosti.

Splatnosť dane,

teda vysporiadanie dane voči štátnemu rozpočtu je v cit. zákone určená osobitne, a to v § 41. Výsledná daňová povinnosť, ako rozdiel dane na výstupe a odpočtu dane, je splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom došlo k dodaniu tovaru resp. poskytnutiu služby, pričom zdaňovacím obdobím je kalendárny mesiac alebo kalendárny štvrťrok.

V prípade neuhradenia faktúr za dodávky medzi kupujúcim a predávajúcim neumožňuje platný zákon poskytnutie žiadnej výnimky zo vzniku daňovej povinnosti z dôvodu, že zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené a neuhradenie zo strany prijímateľa zdaniteľného plnenia nemá vplyv na vznik daňovej povinnosti. Vznik daňovej povinnosti a splatnosť dane podľa cit. zákona sú upravené v súlade so Šiestou smernicou Rady Európskej únie.

Dovoľte mi dať do pozornosti aj ďalšie skutočnosti, ktoré s danou problematikou súvisia a

reagovať na článok

„DPH stále iba vďaka barličkám“ uverejnený v Hospodárskom denníku dňa 11. októbra 2000. V tomto článku sa vaši redaktori Ing. Višváder a JUDr. Šimková neodborne vyjadrujú k danej problematike a v úvodnej časti článku konštatujú, že predstavitelia MF SR trvajú na svojom (pričom za „svoje“ sa zrejme má pokladať zákonná úprava DPH), pretože daný systém je pre štát výhodný a výrazne sa odlišuje od podmienok v krajinách EÚ.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, oblasť úpravy vzniku daňovej povinnosti v našom zákone je kompatibilná s legislatívou EÚ. Tvrdenie uvedené v článku, že podnikatelia úverujú štát až do vzniku nároku na vrátenie dane, poukazuje na to, že autori článku zrejme dostatočne nepoznajú základný mechanizmus uplatňovania DPH a zamieňajú si niektoré základné atribúty mechanizmu dane (napr. výsledná daňová povinnosť). Výsledná daňová povinnosť sa vypočíta ako

rozdiel medzi daňou

na výstupe a odpočtom dane na vstupe podľa zákonom určených podmienok. Výslednú daňovú povinnosť je platiteľ dane povinný vysporiadať do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňová povinnosť vznikla. Splatnosť dane je posunutá o 25 dní, teda do ďalšieho zdaňovacieho obdobia. Prakticky na jednoduchom príklade to znamená, že ak bola dodávka tovaru realizovaná v prvý deň kalendárneho mesiaca posledným dňom splatnosti dane voči štátnemu rozpočtu je 55. deň po dodávke tovaru. Ak je dodávka tovaru realizovaná posledný deň kalendárneho mesiaca, posledným dňom splatnosti dane je 25. deň po dodávke tovaru. Uvedené platí v prípade, ak má platiteľ dane mesačné zdaňovacie obdobie. U platiteľa dane, pre ktorého platí štvrťročné zdaňovacie obdobie, je časový rozdiel medzi vznikom daňovej povinnosti za zdaniteľné plnenie a splatnosťou dane podstatne väčší.

V prípade existencie korektného podnikateľského prostredia založeného na základných princípoch platných pre dodávku tovaru resp. poskytnutie služby, ktorým je aj zaplatenie za dodávku (službu), pre ktoré je tak Šiesta smernica ako i platný zákon o dani z pridanej hodnoty pripravený, potom vôbec nemožno hovoriť

o „úverovaní štátu“.

Avšak, ak sú tieto princípy narušené resp. deformované samotným podnikateľským prostredím, potom môžu vzniknúť také závery, ako sú uvedené v článku spomínaných autorov.

Pokiaľ ide o námety ministerstva hospodárstva na zlepšenie podnikateľského prostredia, ktoré sú spomínané v článku, dovoľte mi uviesť, že tieto sa týkajú zmeny tých ustanovení zákona o DPH, ktoré upravujú možnosť uplatňovania odpočtu dane na vstupe, teda podmienok, za ktorých môže platiteľ dane odpočítať daň na vstupe od dane na výstupe a nie ustanovení zákona o dani na výstupe, ako sa mylne domnievajú Vaši redaktori. Z ich záverov je zrejmé, že rozlišovanie dane na výstupe a dane na vstupe nepovažujú pre účely vyjadrenia názoru na konkrétnu daňovú problematiku v ekonomickom periodiku za potrebné, čím však dochádza

k mylným záverom

v interpretácii mechanizmu fungovania dane, čo z pohľadu poslania vášho denníka nepovažujem za najšťastnejšie.

S poľutovaním musím konštatovať, že rovnako nepovažujem za profesionálne zo strany ekonomického denníka vyjadrenia na adresu ministerky financií a pracovníkov ministerstva financií v tom smere, že zákonná úprava dane z pridanej hodnoty nie je prispôsobená nezrelému a deformovanému podnikateľskému prostrediu v SR. Skôr by som očakávala zo strany vašich redaktorov, ktorí sa zaoberajú finančnými problémami podnikateľov, aby v súvislosti s plnením daňových povinností vyjadrili skôr podnetné návrhy na riešenie problémov platobnej neschopnosti podnikateľskej sféry a problémov nedostatočnej platobnej disciplíny podnikateľov, ako aj štátu pri obchodno-záväzných vzťahoch a smerovali tieto návrhy do sfér, ktoré zakladajú tieto

negatívne podmienky.

Sami vo svojom článku totiž uvádzajú, že v EÚ sú v platobnej disciplíne a jej vymožiteľnosti jasné pravidlá, čo im však nebráni kritizovať legislatívu v daňovej oblasti a zároveň uvažovať o potrebe prispôsobiť ju platobnej nedisciplinovanosti. Uvedené považujem za riešenie dôsledku na úkor riešenia príčiny. Bez konštruktívnych návrhov smerujúcich k riešeniu problémov zastávam názor, že uverejnený článok je lacným a populistickým prístupom k riešeniu problémov slovenskej ekonomiky.

Považovať zákonné ustanovenia kompatibilné s legislatívou EÚ za neférové pomocné opatrenia, ako sa uvádza v závere článku, je možné označiť za vyvrcholenie neodborného prístupu autorov článku k celej problematike uplatňovania DPH v SR.“

Spor ministerstiev?

Samozrejme, že na takýto široký ohlas, v ktorom sme obviňovaní z neodbornosti, povrchnosti či neférovosti, musíme reagovať.

„Dnešný systém je neštandardný, popiera princíp neutrality DPH, je v rozpore s princípmi platnými v EÚ a v podmienkach všeobecnej platobnej neschopnosti pôsobí na platiteľov dane likvidačne“ - toľko citát z tohtoročného materiálu Ministerstva hospodárstva SR, nazvaného Riešenie právneho, regulačného a daňového rámca na podporu podnikania a investícií. Ak nás v redakcii označuje ministerka za ľudí, ktorí dani z pridanej hodnoty nerozumejú a majú tendenciu veci zľahčovať, to sa ešte dá pochopiť. Napokon, pri odbornej diskusii s novinármi nie je nezvyčajné, ak majú odborníci z ministerstva vždy navrch. Ale ak sa ministerka dostane do zásadného rozporu s kolegami z ministerstva hospodárstva, resp. so svojím rezortným kolegom, potom niečo vo vláde a na ministerstvách nie je zdravé. Nemôže predsa MF SR tvrdiť, že dnešný princíp DPH je v súlade s princípmi EÚ a iné ministerstvo oponovať, že je v rozpore s týmito pravidlami. Pritom obsah tejto smernice nie je bežnému podnikateľovi dostupný a poznajú ju len uvedení ministerskí pracovníci, ako s ňou naložili, to nech každý posúdi sám z uvedenej repliky a z podnikateľskej praxe. Smutné však je, že obeťou týchto sporov je práve podnikateľ.

Ministerka nás vyzýva, aby sme dávali

podnetné námety

na zlepšenie platobnej neschopnosti a disciplíny podnikateľov. Hoci sa podnetným návrhom nebránime, musíme konštatovať, že na podávanie podnetných návrhov sú informačne, odborne a z iných stránok vybavení predovšetkým pracovníci ministerstiev, ktorí by ich aj mali zapracovávať do platnej legislatívy a v konečnom dôsledku je to úloha vlády. My v ekonomickom periodiku môžeme (a aj tak robíme) tlmočiť verejne názory podnikateľskej sféry na problémy a rôzne nedostatky zákonov tak, aby ministerskí úradníci a členovia vlády získavali tieto podnetné námety. Oni predsa v plnej miere poznajú (alebo by mali poznať) prax v zahraničí a záväzky SR pri vstupe do EÚ, ako aj problémy domácej podnikateľskej sféry (a k tomu im pomáhame aj my, len ide o to, do akej miery sú ochotní to akceptovať) a podľa toho by mali konať.

Tak sme urobili aj v tomto prípade. A o tom, že nejde o

naše výmysly,

svedčí aj ďalší článok k tejto problematike Nerovné vzťahy, nadradený štát, uverejnený 8. novembra 2000, kde sa k systému dane z pridanej hodnoty vyjadrujú slovenskí, zdôrazňujeme - náhodne oslovení podnikatelia. Tí konštatujú v podstate to isté, čo my: že systém platenia je systémom likvidačným, ktorý ich finančne núti úverovať štát.

Ministerka nás kritizuje, že nerozlišujeme daň na vstupe a daň na výstupe. Keďže noviny tvoríme pre širokú podnikateľskú verejnosť a nie pre odborné kruhy pracovníkov finančných inštitúcií a ministerstiev, máme za to, že v istej chvíli musíme používať primerané zjednodušenia. Iste, môžeme sa prieť o to, či v tomto prípade bolo alebo nebolo primerané. Toľko slov o neodbornosti, zjednodušovaní a neférovosti či povrchnosti však v tomto prípade svedčí skôr o tom, že sme trafili do čierneho, že sme si dovolili kritizovať to, čo si MF SR neželá, aby sa verejne kritizovalo.

Formálne je všetko

tak, ako píše ministerka financií, to sme nespochybnili a ani nespochybňujeme. Len čo subjekt splní podmienky zdaniteľného plnenia, musí DPH odviesť. Lehota 25 dní je aj v iných krajinách, napríklad v ČR a my sme ju ani nespochybnili. Nie je teda ani nezvyčajná a ani tvrdá. S tým súhlasíme.

Z listu MF SR však cítiť dištancovanie sa od toho, že vymožiteľnosť práva na Slovensku je slabá a že patrí inému rezortu. To je síce pravda, ale pre podnikateľa je to nezaujímavé. Toho zaujíma výsledok. Ten je však svojrázny: správca dane alebo štát oprávnene vyberá daň, ale podnikateľ sa musí sám starať o to, aby si odvedenú DPH zinkasoval. Hoci práve štát by práve v tejto sfére mal prijať také princípy, ktoré mu to umožnia a uľahčia. Pretože tým vzniká zaujímavá situácia: štát má svoje, a že podnikateľ nedostane od odberateľa odvedenú DPH na výstupe, ho už vôbec nezaujíma. A čo je horšie, nezaujíma ho, rovnako ako ministerku financií ani to, že nemá k dispozícii efektívny mechanizmus, ako ju má dostať späť. Preto vznikajú podnikateľom ďalšie transakčné náklady, ktoré sú mnohokrát zbytočne vynaložené. Na túto súvislosť sme v článku poukázali, keď sme hovorili o štandardných pravidlách platobných podmienok.

K podstate veci,

ktorú sme kritizovali a o ktorej iste vie aj ministerstvo financií, len si ju nechce priznať, sa dostávame až teraz. Proti tomu protestuje aj Ministerstvo hospodárstva SR, určite to nie je ani v smernici EÚ, na ktorú sa MF SR odvoláva. A je to vec, ktorú treba zmeniť v zákone o DPH. O čo ide? Nespravodlivosť a nerovnosť dane z pridanej hodnoty vo vzťahu štát - podnikateľ je v tom, že na výstupe sa musí DPH odviesť po zdaniteľnom (bez ohľadu na úhradu) plnení, ale DPH na vstupe je uznaná až vtedy, keď ju dodávateľovi zaplatí. V tom si štát pomohol, lebo keď tento nezmysel zaviedol, získal zo dňa na deň niekoľko miliárd Sk. Bolo to síce za vlády V. Mečiara a v kresle ministra bol vtedy S. Kozlík, ale súčasná ministerka to nezrušila, pretože to štátu jednoducho dodnes vyhovuje, hoci to diskriminuje podnikateľov. Zakrýva si oči aj pred tým, že na to poukazujú domáci i zahraniční podnikatelia. Nevedia totiž pochopiť, prečo musia niektoré záväzky zaplatiť, a až potom si ich uplatniť ako daňový náklad, ale to je už o inom (téma na ďalší kritický článok?), že MF SR robí z podvojného účtovníctva jednoduché... Inak povedané, nerovnosť podmienok medzi platiteľmi a štátom je práve v tom, že štát si DPH zinkasuje hneď, ale podnikateľ od štátu, obrazne povedané, môže inkasovať, až keď DPH na vstupe zaplatí (samozrejme, že mu chýbajú potom peniaze na zaplatenie dane, keď si daň na vstupe nemôže uplatniť). Podnikateľ môže ísť do banky, za úrok si požičať peniaze a štátu zaplatiť. Inak by si tie peniaze musel požičať štát. Tu je však ešte jeden paradox: ak ten podnikateľ pôjde do banky a peniaze si požičia, úrok mu uznajú ako daňový náklad, ale ak zaplatí správcovi dane za to, že môže zaplatiť DPH neskôr, tak vtedy to už nie je daňovým nákladom...

Takto sa

otvárajú nožnice

medzi daňou na vstupe a výstupe v neprospech podnikateľov a v prospech štátu. Aby to nestačilo, štát (myslíme konkrétne MF a správcov dane, tu sa už na ministerstvo spravodlivosti nemôžu vyhovárať) tu ide ešte ďalej, keď za zaplatenie dane nepovažuje ani také prípady, ktoré sú vykonané legálne v súlade s občianskym a obchodným právom. Napr. započítanie pohľadávok, zaplatenie záväzku zmenkou, zaplatenie DPH v hotovosti nad 200 tis. Sk, zlúčenie spoločností, keď sa zlúči veriteľ s dlžníkom a podobne. Podnikateľská verejnosť si už na to zvykla a rezignovala. Preto si započítavajú pohľadávky bez DPH a na DPH si formálne vymenia pokladničné doklady. Vie to aj správca dane, a takto sa vytvára prostredie, kde sa toleruje „drobný podvod“ a utvrdzujeme podnikateľov v neetickom a neracionálnom správaní štátu. Toto sa nedá nikomu z normálne fungujúcej ekonomiky vysvetliť. Preto skôr, ako začneme dávať zahraničným investorom ďalšie daňové úľavy na úkor našich podnikateľov, radšej odstráňme z daňových zákonov tieto nezmysly a kontraproduktívne ustanovenia.

Peter Višváder

Katarína Šimková