Slovenská politika opäť raz na rázcestí

Pravidelná hodnotiaca správa Európskej komisie o Slovensku a výsledok referenda o predčasných voľbách nastavili slovenským politikom, koaličným aj opozičným, nemilosrdné zrkadlo. Pohľad doň však dáva všetkým šancu vybrať si na rázcestí, na ktorom sa slovenská politika ocitla, novú cestu. Len hlboká sebareflexia priamych aktérov politiky umožní pozbaviť slová „politika“ a „politik“ negatívneho obsahu, ktorý v povedomí slovenských ľudí čoraz viac nadobúdajú. Veď povedzme si pravdu, predstava, že politika za veľa nestojí, že je to iba kšeft pre karieristov, z ktorého len zriedka niečo dobré vzíde, je na Slovensku už veľmi hlboko zakorenená. A samo slovo politik sa už pomaly stáva nadávkou. Slabosť a strácanie sa skutočnej politiky na Slovensku podľa mňa súvisí predovšetkým s tým, že pozornosť politikov sa sústreďuje takmer výlučne na dôsledný a nemilosrdný manažment moci, prípadne predieranie sa k moci politickej i ekonomickej, a bokom ostáva vecnosť. Max Weber vo svojej klasickej prednáške Politika ako povolanie to označil za

smrteľný hriech

politika. Pravda, každá vláda, každá politická strana musí vydávať časť svojej energie na to, ako ostať pri moci, čiže, ako sa dostať k moci. Ide však o to, čo vláda či politická strana robí ešte okrem toho. Lebo tam, kde ide iba o zabezpečenie moci, kde sa udržanie pri moci či získanie politickej a ekonomickej moci stáva poslednou múdrosťou, skutočná politická koncepcia sa stáva skôr prekážkou. Podľa môjho názoru práve tento deficit vecnosti, neprítomnosť skutočnej alternatívy, seriózneho, realistického a dôveryhodného programu pokračovania reforiem je hlavným dôvodom neúspechu referenda.

Voliči odmietli opozičnú politiku postavenú na demagógii, na negovaní a zosmiešňovaní všetkého, čo urobila vládna koalícia a na tom postavený pokus HZDS, SNS a Smeru dosiahnuť uprostred volebného obdobia mocenský zvrat. Nedostatok vecnosti v politike v dôsledku prílišného koncentrovania sa na mocenský zápas opozície vo vládnej koalícii, ale aj o ekonomike, ako aj o prestíž vo verejnosti na úkor koaličných partnerov, čo súvisí s úsilím vytvoriť si podmienky na reprodukciu v ďalších voľbách, je však bazálnou príčinou straty dôveryhodnosti aj u vládnucich strán. Zovšeobecňujúco možno povedať, že konfrontačný štýl politiky sprevádzaný neschopnosťou politických strán a ich lídrov racionálne komunikovať

narazil na hranice

svojich možností pri mobilizácii voličov. Politika revanšu, úpadok politickej kultúry a mravov, nedodržiavanie daného slova, dojem všeobecnej rozhádanosti čoraz viac odpudzuje voličov a vyvoláva apatiu. Rubom tohto procesu je objavovanie sa nových a nových odrôd populizmu, ktoré ponúkajú rýchle a ľahké riešenie dlho odkladaných a zložitých problémov a svojím relatívnym úspechom znervózňujú strany, ktoré nesú vládnu zodpovednosť a zaznamenali značný pokles volebných preferencií.

Dostať sa z tohto začarovaného kruhu možno nie eskaláciou mocenského zápasu vo vládnej koalícii a naštartovaním nového kola konfrontácie na život a na smrť s opozíciou, ale len skutočným posilnením vecného rozmeru vládnej politiky a zlepšením, sprofesionálnením komunikácie vládnych strán nielen medzi sebou, ale aj, a predovšetkým, s voličmi. To je aj cesta jasného vymedzenia sa voči populistickým politikom s autoritárskymi sklonmi, ktorí spájajú sociálnu demagógiu s brnkaním na strunu protimaďarských a protirómskych nálad.

Schopnosť návratu k vecnej politike a potlačenia úzko straníckych záujmov v mene verejných záujmov a dlhodobého, strategického a národnoštátneho záujmu, ktorým je integrácia SR do Európskej únie a NATO,

bude testom,

či vládnuce politické strany a ich lídri sú zrelí niesť zodpovednosť za štát. Tým istým testom však bude prechádzať aj opozícia a jej politici, ktorí tiež dostali šancu opustiť ten obsah a štýl politiky, ktorý nedokázal pritiahnuť ľudí k referendovým urnám. Teda politiky podľa hesla čím horšie, tým lepšie, politiky návratu k tomu, čo sotilo Slovensko na pokraj medzinárodnej izolácie a spôsobilo neprijatie Slovenska do NATO a oneskorené začatie rozhovorov o vstupe SR do EÚ, politiky delenia spoločnosti na dobrých a zlých Slovákov, na tých, čo sú údajne štátotvorní a tých, ktorí sú zradcovia a janičiari.

Výsledok referenda a objektívna správa Európskej komisie o súčasnom stave plnenia kritérií na vstup do EÚ sú teda príležitosťou na sebareflexiu oboch politických táborov. Nemám ilúziu, že Slovensko sa hneď a ľahko zbaví recidív konfrontačnej politiky a nezodpovedného rozdávania lacných politických sľubov, že záujmy agresívnych ekonomických skupín prestanú ovplyvňovať správanie sa politických lídrov a tvorbu politických rozhodnutí. Avšak verím, že je možné kultivovať vecný politický dialóg a dávať osobný príklad, ako slovenskú politickú kultúru dvíhať

zo suterénu,

do ktorého ju dostala logika polarizácie a konfrontačného správania sa. Verím, že popri pokračujúcej politike robenej na obraz nepriateľa a na vybavovaní si účtov z minulosti a viac alebo menej skrytom zápase o prekonanie delenia a posilnenie ekonomického vplyvu sa budú rozširovať aj ostrovčeky konsenzuálnej politiky. Politická polarizácia všade a vo všetkom totiž triešti sily slovenskej spoločnosti, bráni pozitívnej synergii občianskej energie a v prospech spoločných záujmov a znemožňuje zjednocovanie slovenskej spoločnosti na istých pravidlách politického správania

Prirodzenou oblasťou hľadania a dosahovania konsenzu je zahraničná politika, osobitne plnenie integračných úloh. Správa Európskej komisie o Slovensku by mala vyprovokovať spoločné aktivity vládnucich i opozičných strán zamerané na využitie šance vytvoriť podmienky

na vstup do EÚ

v rovnakom čase ako Česka, Maďarska a Poľska. Predmetom aspoň minimálneho ústavného systému a dobudúvania modernej slovenskej štátnosti. Možnosti pre konsenzuálne prístupy sa už ukázali v reforme sociálneho systému. Podľa môjho presvedčenia je možné konsenzus hľadať aj pri riešení úlohy prekonávať štruktúrnu krízu a nerovnomerný rozvoj v niektorých slovenských regiónoch, čo je rozhodujúcou podmienkou pri riešení súčasného problému číslo jeden v slovenskej spoločnosti, vysokej miery nezamestnanosti.

Peter Weiss

predseda Zahraničného výboru NR SR