S pamäťou sa dá manipulovať

Keď sa po rokoch stretnú dvaja pamätníci tej istej udalosti a spomínajú, zdá sa im neraz, že každý z nich hovorí o niečom úplne inom. Človek totiž postupne nielen zabúda, ale – ako dobre vedia psychológovia, historici i životopisci – aj pretvára svoje spomienky. Americkí vedci teraz prišli s biochemickým vysvetlením, prečo to tak je. Dostali sa i na stopu poznania, ako spomienky umelo meniť. Bolo by to však dobré?

Výskumníci Karim Nader a Glenn Shafe z Newyorskej univerzity o svojich výsledkoch nedávno informovali v prestížnom časopise Nature. Svoje výskumy založili na pokusoch s laboratórnymi potkanmi. Sústredili sa na spomienky vyvolané stresom. Neda a Shafe postupne zisťovali, že spomienka na strach sa tvorí v malej časti sivej mozgovej kôry v spánkovom laloku zvieraťa. Tam totiž vznikajú bielkoviny, ktoré v mozgu riadia ukladanie informácií. S využitím chemikálií, ktoré bránia vytváraniu týchto bielkovín v mozgu, vedci poznávali, kedy a ako sa informácie ukladajú do pamäti. A dospeli k veľmi podstatnému zisteniu: vždy, keď si mozog vybaví starú spomienku, ju aj aktualizuje tak, aby odrážala novú životnú skúsenosť. A potom už zmenenú spomienku uloží späť do dlhodobej pamäti. Zmena však nie je zámerná, nie je priamočiaro podmienená vôľou, ale závisí od biochemických procesov v mozgu.

Inými slovami – zviera si uloží do pamäti spomienku na situáciu, ktorá v ňom vzbudila strach. Keď takáto situácia nastane v budúcnosti, spomienku si vybaví, pretvorí ju podľa nového podobného zážitku a znovu uloží.

Novo ukladané informácie pritom viac či menej „premažú” pôvodnú spomienku. Hoci toto poznanie vychádza z pokusov na zvieratách, vedci usudzujú, že podobne sú ovplyvňované aj spomienky ľudské.

Je to prvé dobré neurologické vysvetlenie toho, ako je pamäť aktualizovaná – zhodnotil výskum Daniel Schacter z Harvardovej univerzity. „Je ozaj chybou myslieť si , že keď si raz vytvoríte spomienku, zostáva navždy nezmenená.“

Prečo sa to tak deje? V evolučnom vývoji zrejme vyhrala stratégia, ktorá nielenže umožňuje uchovávať spomienky, ale súčasne dovoľuje, aby boli spomienky otvorené novým, potrebnejším informáciám.

„Takto je možné lepšie porozumieť tomu, ako sa do ľudskej mysle dostávajú falošné spomienky, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, ale odrážajú to, čomu ľudia chcú veriť,” hovorí o výsledkoch výskumu Elizabeth Loftusová z Washingtonskej univerzity v Seattle. Keď si človek na niečo spomenie, je potom vyvolaná spomienka otvorená na revíziu a môžu sa do nej vtkať, rovnako ako zlé informácie a hodnotenie.

Nader a Shafe predpokladajú, že vďaka výskumu by mohlo byť v budúcnosti možné vymazávať traumatické spomienky. Ako by to vyzeralo?

Lekári by mali pacienta, ktorému spomienka na nepríjemný zážitok v minulosti narúša duševné zdravie. Primali by ho, aby si na nepríjemný zážitok naposledy spomenul, a potom by mu podali liek, ktorý v mozgu zabraňuje vytváraniu bielkovín riadiacich nové uloženie spomienky. Nepríjemný zážitok by sa do pamäti znovu neuložil.

Obaja vedci však zdôrazňujú, že ich závery sú iba prvým krokom k poznaniu biochemických reakcií, ktoré ovplyvňujú ako mozog upevňuje a mení spomienky.

(mb, ČTK)