Dospievanie Bosny

Päť rokov po podpísaní daytonskej zmluvy

„Bosna vyrástla a dospela,“ tvrdí Richard Holbrooke päť rokov po podpísaní daytonskej mierovej zmluvy. V jednom má v pravdu: riešiť konflikty mierovou cestou je určite skôr prejavom dospelosti ako nezodpovedné zabíjanie sa. A pred piatimi rokmi v Bosne vojna naozaj prestala. Príznakom zrelšieho veku je však napríklad aj samostatnosť pri rozhodovaní, a táto Bosne zjavne chýba.

Krajina má ešte ďaleko k tomu, aby sa ekonomicky postavila na vlastné nohy. V súčasnosti je podľa zahraničnej tlače v Bosne bez zamestnania 40 percent obyvateľstva a 60 percent žije pod prahom chudoby. Medzinárodná pomoc vo výške 5,1 miliardy USD akoby sa vyparila. HDP pred vojnou dosahoval 10 miliárd USD, dnes sotva prekračuje 4 miliardy. Podľa rovnakých zdrojov sa totálnym fiaskom skončil Západom sponzorovaný model kupónovej privatizácie.

No samostatnosť chýba najmä úradne zvoleným bosnianskym orgánom. Na to sú dva hlavné dôvody. Prvým je neschopnosť bosnianskych lídrov dohodnúť sa, a v takýchto sporoch ako hlavný arbiter vystupuje medzinárodná správa. Vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva tak napríklad začiatkom roku 1998 zaviedol spoločnú menu pre obe bosnianske entity - konvertibilnú marku, ako aj novú zástavu krajiny, keďže srbskí, chorvátski a moslimskí politici neboli schopní nájsť kompromis v týchto otázkach. Podobne medzinárodná správa zasahuje aj v prípade, že správanie sa bosnianskych politikov je v rozpore s jej záujmami a cieľmi, ktoré podporujú unitaristickú koncepciu Bosny. Hádam najexplicitnejším prípadom bolo odvolanie legálne zvoleného prezidenta Srbskej republiky v Bosne Nikolu Poplašena.

O obmedzenom práve obyvateľov Bosny zvoliť si svojich predstaviteľov veľa hovoria nedávne voľby. Už v ich príprave došlo k nie celkom demokratickým praktikám. V srbskej časti Bosny nacionalistická Srbská radikálna strana dostala zákaz účasti vo voľbách, zatiaľ čo vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva Wolfgang Petritsch anuloval volebný zákon, ktorý navrhlo bosnianske predsedníctvo a schválil parlament. No napriek tomu nacionalistické strany zaznamenali pozoruhodný úspech. OBSE však vo funkcii organizátora volieb vzápätí potrestala srbských a chorvátskych nacionalistov obratím ich o viacero mandátov na najrozličnejších úrovniach pre údajné porušovanie volebných pravidiel. Je tu pritom možnosť aj ďalších trestov. Osobitnou kapitolou je sčítavanie utečeneckých hlasov, ktoré prichádzajú zo zahraničia. Napríklad vo voľbách do parlamentu Hercegovsko-neretvanského kantónu presvedčivo zvíťazilo chorvátske nacionalistické HDZ s 55 percentami hlasov. Avšak vtedy podozrivo začali pribúdať utečenecké hlasy, ktorých nakoniec bolo o 56 percent viac ako v minulých voľbách v roku 1998. Paradox je však v tom, že v spomínanom kantóne zaznamenali v posledných rokoch najvýraznejší návrat utečencov spomedzi všetkých častí Bosny. Netreba hádam zdôrazňovať, že prevažná väčšina utečeneckých hlasov podporila umiernené moslimské strany.

Zaujímavú otázku si preto kladie splitská Slobodna Dalmacija, inak výrazne prodemokratická: Načo sú voľby v Bosne a Hercegovine, ak niektoré politické strany a jednotlivci v nich nesmú zvíťaziť? Netreba pritom hádam zdôrazňovať, že výsledky volieb nie sú len príznakom pretrvávajúcej etnickej nenávisti, ale zároveň odzrkadľujú spokojnosť občanov Bosny s päťročnou medzinárodnou správou.

Rastislav Boldocký