Príbeh zajtrajška

Príbeh hračiek (Toy Story) bol prvý celovečerný film, vyprodukovaný celý a priamo z počítača. Ukázal priestory, na ktoré sa nikdy nezamerala kamera, pretože existujú iba vo fantázii múdreho softvéru, jeho postavy nie sú ani dielom modelovania, ani výtvorom trikového kresliča. Svetlo, rovnako ako tiene, boli digitálne.

Film fascinoval, do pokladníc kín priniesol milióny dolárov. Kritici hneď po prvých týždňoch premietania označili film Toy Story za budúcnosť kina. V priemyslovo vyrábanom umení – či už ide o kino či populárnu hudbu – predbieha zvyčajne technický pokrok estetickú inováciu. Až po jednoduchých vynálezoch nasledovali zložité syntetizátory. Podobne to bolo vo filmoch s trikmi a svetelnými efektmi.

V trileri M. Crichtona West World (Západný svet – 1972) sa po prvý raz objavila počítačom animovaná ruka. V Lucasových Star Wars (Hviezdne vojny – 1977) ohromila divákov počítačová technika vesmírnymi a medzihviezdnymi efektmi, ktoré pôsobili pestrými farbami a futuristickým poňatím. Na Lucasom založenú firmu nadviazala spoločnosť Pixar, ktorá dnes patrí väčšinovým podielom počítačovému priekopníkovi a zakladateľovi spoločnosti Apple Computer Stevenovi Jobsovi.

Už v sedemdesiatych rokoch bolo jasné, že počítače budú schopné vytvoriť trojrozmernú pohybujúcu sa grafiku. Problémom však vtedy bolo, že staromódny spôsob filmovania osvetlením filmovej emulzie bol ešte dlho výkonnejší. Do jediného filmového záberu formátu 35 mm možno uložiť 18 megabajtov a hraný film premietne za sekundu 24 obrázkov. To je také veľké množstvo, že ešte donedávna predstihlo aj najrýchlejšie počítače.

Počítače však tento náskok vyrovnali. Vývoj špeciálnych efektov zahŕňa aj ich stále rastúcu kapacitu. Ešte v roku 1985 boli počítačové animácie vo filme B. Levinsona Young Sherlock Holmes (Mladý Sherlock Holmes) iba celkom krátkym hrozivým zjavením.

V roku 1991 už Cameronov Terminátor 2 predstavil zloducha, ktorého počítače dokázali pred očami rozpačitých divákov premeniť v akúkoľvek mysliteľnú postavu. V roku 1993 nasledovali dinosaury v Jurskom parku. Zrodení počítačmi vyvádzali pred zrakmi divákov ako živí. Najnovšie dejiny filmu začali prebiehať v znamení zápolenia ľudí a strojov.

Dnes má firma Pixar v Severnej Kalifornii počítače, s ktorými možno vyrobiť celý animovaný film. S bežným tradičným animovaním to však nemá už nič spoločné. Režisér Príbehu hračiek však tvrdí, že „ešte dlho nebude technicky možné, aby počítačová simulácia Marilyn Monroe pripravila o prácu živé herečky”.

História filmu Príbeh hračiek však ukazuje, že aj syntetická M. Monroe bude raz iba otázkou počítačovej pamäte a rýchlosti dosahovanej počítačmi. Režiséri by určite neodolali pokušenia zbaviť sa konečne spurných hercov i nezvládnuteľnosti počasia a krajiny, privítali by možnosť pohodlne a bez prerušenia realizovať svoje predstavy na monitore. Pritom by však súčasne zmizlo najväčšie estetické čaro filmového umenia. Film je totiž vždy niečím iným a niečím viac než iba uskutočňovaním režisérovho umeleckého zámeru.

(mb)