Vojna dávkovaná po kúskoch

Žonglovanie s nenávisťou sa kompletne vymklo z rúk

Katar, Omán, Tunisko a Maroko zatiahli kravatu na svojich vzťahoch s Izraelom tak, že melú z posledného. Egypt odvolal svojho veľvyslanca M. Bassiouniho z Tel Avivu, aby Izrael už jasne pochopil, čo si hovorca arabských štátov o bezohľadnej izraelskej politike na palestínskych územiach myslí. USA ako hlavný stratég blízkovýchodného (už len azda) prímeria sa zameral na jemné vysvetlenie Izraelu, prečo napriek pochopeniu jeho politiky súhlasili s rozmiestnením medzinárodných jednotiek na prešetrenie násilností z posledných týždňov. A tlač v slovníku pohotovo vymenila termín „sporadické prestrelky“ (ako označenie pre izraelské nálety na palestínske ciele v pásme Gazy) za rovnaké dvojslovné spojenie „limitovaná vojna“. Avšak limitovaná vojna vo vzťahu k palestínskemu vedeniu. Stredajšie schválne „prerieknutie sa“ opozičníka Ariela Šarona (Likud), že treba postupne eliminovať tých ministrov v palestínskom vedení, ktorí „bránia židovskému ľudu žiť normálne“, len dalo za pravdu tvrdeniam, že Izrael sa rozhodol nebadane dávkovať svoju vojnu po kúskoch. A to bez ohľadu na to, že naďalej smiešne proklamuje pripravenosť s palestínskym vedením rokovať, dokonca s konečným riešením ešte dovtedy, než dá v januári americký prezident Bill Clinton posledné zbohom Bielemu domu. Tomuto termínu ale neverí ani sám Izrael.

Prozaické „nikto nie je bez viny“ platí, samozrejme, pre obe strany. Len s tým rozdielom, že Palestínčania bojujú proti izraelským tankom a náletom iba prakmi a gumovými projektilmi. Zároveň však vytvárajú priestor na nástup oveľa tvrdšej odvety - v podobe bombových útokov militantných skupín, ktoré sa vymykajú spod kontroly prezidenta Arafata a v žiadnom prípade nevyzerajú ako bodka za násilím. Pre Arafata je to rovnako nevýhoda. Oslabuje nielen jeho medzinárodnú pozíciu, ktorú dnes ide posilniť do Moskvy, ale aj domácu. Fatah, ktorý kedysi založil, už prešiel do aktívneho odboja. Horiacou zápalkou nad pušným prachom intifády bol výstup spomínaného Šarona na jeruzalemskú Chrámovú horu (moslimovia ju nazývajú Harám aš-Šaríf), ktorým pošliapal palestínske nádeje na splnenie mierových dohôd z Osla (1993) či Camp Davidu (1999). „Šaron bol začiatkom. On je škaredá tvár nepriateľa, ale nie ten hlavný dôvod. Po Camp Davide bolo veľmi jasné, že palestínsky sen sa neuskutoční. Izraelci menili fakty, chceli zachovať okupáciu. Potom nasledovalo denné ponižovanie na kontrolných stanovištiach,“ tvrdí tzv. medzinárodný tajomník mládežníckeho Fatahu Šahín. Tohtotýždňový bombový útok v izraelskej Hadere, za ktorý „musia niesť zodpovednosť palestínske úrady“ (Barak), si však ako „hrdinstvo“ privlastnili dve islamské skupiny: Islamská revolúcia za oslobodenie Palestíny, podľa ktorej táto operácia nebola prvou ani poslednou, a ozbrojené krídlo Hamasu Brigáda Izeddín al-Kassám. Odvetou za izraelské masakre na palestínskych územiach sa však chce mstiť aj spomínaný Fatah: „Za každú akciu podobného druhu, ktorá by na Blízkom východe mohla rozpútať hotové peklo, bude musieť židovský štát draho zaplatiť.“

Je zbytočné hovoriť o tom, kto a za akých podmienok chce oživiť mierové rokovania. Americká šéfka diplomacie sa o to určite môže pokúsiť, keďže je vraj takejto myšlienke naklonený Arafat, ale určite nie separátne, teda s Palestínčanmi a následne Izraelčanmi. Jeden bude opäť živiť zbytočné a nikam nevedúce nádeje, iba ak k ozbrojenému sklamaniu, a druhý poukazovať na strach toho prvého: „Ak je v tom aspoň kúsok pravdy (že o rozhovory požiadal Arafat), potom sú tam určité signály strachu a túžby dostať sa zo začarovaného kruhu. Je našou povinnosťou dovoliť Američanom, aby celú záležitosť kontrolovali“ (izraelský šéf diplomacie Šlom Ben-Ami). Toto je však vstup do začarovaného kruhu násilia a hľadania dôvodu a vinníka za už začatú limitovanú vojnu.

Slávka Blazseková