Demokracia veľkých peňazí

Kampaň troch miliárd dolárov o 36 % drahšia ako minule

Demokracia je čoraz drahšia. Najmä v USA rastú náklady na volebné kampane oveľa rýchlejšie ako hrubý domáci produkt. Ten sa za posledné štyri roky síce dvihol o úctyhodných 14 percent, oproti predchádzajúcim „veľkým voľbám“ spred štyroch rokov však volebné kampane podľa nezávislých výpočtov pohltili o 650 miliónov dolárov, teda o 36 percent viac ako v roku 1996. Celkovo sa v USA náklady na presviedčanie voličov pred tohtoročným hlasovaním v USA vyčísľujú sumou 3 miliardy dolárov. Sú do toho zahrnuté peniaze na volebné kampane uchádzačov o prezidentský úrad, kreslá senátorov a kongresmanov. Všetky nesmelé pokusy obmedziť reklamné výdavky pri predaji jednotlivých kandidátov voličom zostali bez ohlasu.

Jazyk na váhe

Terajšia prezidentská kampaň vrátane primárok, pohltila 335 miliónov dolárov. Najviac peňazí mal vynaložiť republikánsky kandidát George W. Bush – 120 miliónov dolárov. Najväčší balík z toho prehltla televízia za predvolebné spoty. Hoci Bush mal pred mesiacom menej peňazí od sponzorov ako Gore – 35 miliónov oproti Goreho 41 miliónom dolárov – on sám, i jeho republikánska strana sú však dostatočne bohatí, aby túto diskrepanciu vyrovnali.

Keďže demokratická súťaž je najmä v Amerike v podstate súťažou peňazí, nijakú šancu nemajú slabší prezidentskí kandidáti, napríklad Ralph Nader, ochranca spotrebiteľov, ktorý vo voľbách vystupuje za Zelených. Paradoxne môže to byť práve on, kto prezidentské voľby rozhodne. V Michigane, Minnesote, vo Wisconsine a v niekoľkých štátoch na východnom pobreží, ktoré by mal ináč vo vrecku Gore, môže ľavicovejší Nader politicky blízkym demokratom odlákať toľko hlasov, že tam vyhrá Bush a s nimi celé voľby. Nader má podľa preferencií 5 percent hlasov, čo pri tesných dostihoch Bush-Gore hlava na hlavu, môže rozhodnúť. Podobne pomohol v roku 1992 zasa Clintonovi proti Georgovi Bushovi staršiemu „tretí čierny v pozadí“ Ross Perot.

Koľko za kreslo?

Veselo sa platí aj za kreslá kongresmanov, ktorých sa volí 435, teda plná zostava. V kalifornskom 27. obvode obidvaja hlavní kandidáti, demokrat Schiff a republikán Rogan, položili na oltár volebnej kampane po 10 miliónov dolárov. NY Times sa pýtajú, či to kreslo za to vôbec stojí? Zrejme áno, hoci sa kongresová stolička oceňuje na reálny 1 milión dolárov a 5 miliónov je už prehnaná cena. Kalifornia nie je však tuctový štát. Ako ukázala kariéra exprezidenta Reagana, predstavuje vynikajúci odrazový mostík do najvyššej politiky.

Ešte bližšie k politickému končiaru je pozícia senátora, navyše je oveľa výnosnejšia. Niekdajší bankár Jon Corzine preto neváhal už v primárkach nasadiť 30 miliónov dolárov, aby obsadil uvoľnené sedlo po demokratickom senátorovi Lautenbergovi za New Jersey. Rovnako tvrdá finančná súťaž sa najprv rozbehla o senátora za New York. Tam však potom Hillary Clintonová uzavrela s republikánskym sokom Laziom dohodu, že v kampani nepoužijú tzv. soft money.

Mäkké a tvrdé

„Mäkké peniaze“ je slušný výraz pre volebné peniaze, ktoré nepodliehajú nijakej kontrole. Najmä vďaka nim sa voľby vyhrávajú, vyúsťujúc do demokracie veľkých peňazí. Popredný americký politológ Noam Chomsky hovorí: „Pravdaže, voľby sú takmer celkom kúpené. V posledných voľbách do Kongresu zvíťazili z 95 percent tí kandidáti, ktorí vynaložili v kampani viac peňazí, ako ich konkurenti, pri čom to boli peniaze v zdrvujúcej väčšine poskytnuté veľkými firmami.“

Na jar sa dvaja senátori usilovali o zákon, ktorý by príspevky na voľby formou „mäkkých peňazí“ obmedzil na 120-tisíc dolárov, zatiaľ čo by sa zlegalizovalo sponzorstvo „tvrdými peniazmi“ na trojnásobok. Dnes totiž smie v USA privátna osoba prispieť formou „hard money“, teda priamo na propagáciu osobností tisíc dolármi ročne, právnická osoba 5-tisíc dolármi ročne. Rozsah „soft money“ nie je obmedzený, nesmú sa však použiť na priamu kampaň pre jednotlivých delegátov. Pre príjemcov „mäkkých peňazí“, je, pravda, hračka, ba lahôdka, toto ustanovenie obísť. Keďže pri „soft money“ ťahajú za kratší koniec demokrati a republikáni velia v Senáte i Kongrese, návrh dvoch senátorov nemal

Jaroslav Brabec