Nielen brať, ale musí aj dať

Komentuje Eleonóra Bujačková

Môže sa naše hospodárstvo vlastnou silou zbaviť starostí? Sme schopní rozvinúť nové technológie a udržať krok so svetom? Vyriešime problémy, akými sú nedostatok bytov, poškodzovanie prírody, stagnácia priemyselnej výroby či dokonca úpadok mnohých odvetví? Otázky, na ktoré odpoveď väčšinou márne čakáme. Ekonomika, ktorá chce prospievať, potrebuje výkon a nie politikárčenie. Potrebuje reštrukturalizáciu, preferovanie progresívnych výrob. Potrebuje také dominanty, ako je vzdelanie, zdravie, etika ľudských vzťahov. Prečo je teda úsilie o reštrukturálne zmeny zatiaľ neúspešné? Nepochybne sa odvíja aj od neracionálneho správania sa mnohých podnikov, inštitúcií, ale aj od faktu, že ešte stále sme nevyriešili problémy predimenzovaného ťažkého priemyslu. My si vlastne stále vytvárame akúsi obrovskú vnútornú pôžičku tým, že desaťročia odkladáme investície do nevýrobnej sféry vrátane starého bytového fondu, verejných budov, dopravy a spojov.

Nerovnomerné rozdeľovanie investícií trvá, pretože to nie je len štruktúra výroby, to je aj štruktúra záujmov. Zmeny sú nevyhnutné. Kdesi na začiatku reformy sme zdôrazňovali, že je nevyhnutná preto, aby sme začali vyrábať konvertibilnú produkciu, boli konkurencieschopní vo vývoze, nasýtili vnútorný trh vysokokvalitným tovarom, aby sme prestali financovať akékoľvek neproduktívne činnosti. Priveľa sa však nezmenilo. Medzi štátom a občanom by mala existovať aj iná deľba práce ako tá, pri ktorej štát vyberá dane a občas sa usporiadane a individuálne stará. Riadny občan síce nestojí o extrémne paternalistický štát, ktorý sa oňho stará za cenu neprimeraných obmedzení, ale štát, ktorý mu namiesto zaplatených služieb ponúkne iba učebnicové poučky o nevyhnutnosti jeho vlastnej zodpovednosti, ho rovnako neuspokojí. Riadny občan v rozpore s mienkou mnohých politikov vie, že štát vznikol historicky preto, aby ho chránil tam, kde to môže robiť lepšie a efektívnejšie ako on sám. Vie, že deľba práce medzi štátom a ním je rovnako užitočná ako ktorákoľvek iná. Pomyselnú hranicu medzi štátom občana príliš obmedzujúceho a štátom, ktorý sa stará nedostatočne, je vždy ťažké určiť. Ale štát, ktorý odmieta prevziať zodpovednosť za to, aby život, zdravie, majetok ľudí boli v bezpečí, aby existovali podmienky na dôstojný život , nie je pre ľudí.