Hospodársky denník
USD50,104 Sk
EUR43,237 Sk
CHF28,396 Sk
CZK1,247 Sk
  Streda  8.Novembra 2000
Archív - Tiráž - Prílohy
Vyhľadávanie
 
Titulná strana
Z domova
Podnikové spektrum
Zahranicie
Podnikateľ a štýl
Veda/Kultúra
Digitálny svet
Finančné komentáre
Šport
Poradenstvo/Servis
Inzercia
ASS
Veľtrhy a výstavy 2004
Spotrebiteľské ceny
Hospodársky klub
Zdravotníctvo













Dva roky som príliš krotký...

Exkluzívne interview Vladimíra Mečiara pre Hd

V piatok 3. novembra som bol po šiestich rokoch jednu hodinu zoči-voči Vladimírovi Mečiarovi. Najmedializovanejšia osobnosť SR, jeden z najmedializovanejších a dehonestovaných politikov postkomunistického sveta. Jeho meno patrí k najznámejším v európskych politických kabinetoch. Je však po krátkej prestávke opäť prítomný na slovenskej vnútropolitickej scéne ako predseda najsilnejšej, a predsa opozičnej parlamentnej strany, ktorá má trvalo najväčšie volebné preferencie. Tento rozhovor však nebol o tom, aký je trebárs po dvoch rokoch v opozícii, ale bol priestorom na jeho názory a na celý rad aktuálnych otázok.

Ako by ste sformulovali svoj vzťah k domácim médiám?

- Je tu zásadná zmena. Z mojej strany v tom smere, že existuje naprostá otvorenosť voči médiám. Nemám čo skrývať. Ani nie sú také témy, ktoré by boli tabuizované. Môžeme sa o čomkoľvek rozprávať. Na druhej strane, niečo sa mení aj v médiách. Ten tvrdý antimečiarizmus, ktorý v nich donedávna dominoval, je konfrontovaný s realitou a s vládnymi výsledkami tej „zmeny“. V mnohom smeruje k horšiemu. Takže, je tu

isté vytriezvenie,

a myslím si, že k tomu vytriezveniu viac pomáha premiér Dzurinda, ako moja otvorenosť.

Vy ste korigovali svoj vzťah k médiám... Budete s nimi komunikovať?

- Predpokladám, že áno. Každá komunikácia je proces dvojstranný. V podstate, berme do úvahy, že každý majiteľ novín má záujem, aby jeho noviny mali odbyt. Aby mali odbyt, tak ich nemôže orientovať iba na úzku politicky orientovanú skupinu ľudí. Inak v konkurenčnom prostredí, ktoré na Slovensku nastupuje, zaniknú. Ďalej musíme mať na pamäti, že aj novinár ako profesionál, či chce, či nie, tak sa musí niekde zaradiť. Z niekdajších tvrdých mečiarobijcov vidím len troch-štyroch: niečo v Sme, niečo v Pravde a niečo - jeden, dvaja sú v Novom čase.

Ako vnímate seba ako opozičného lídra dnes a človeka, ktorý sa síce rozlúčil s politikou, ale opäť sa do nej vrátil? Aká je vaša dnešná sebareflexia?

- Samozrejme, že hodnotím vývoj, ktorým sme prešli, z úplne iných hľadísk, aké by sa ponúkali teraz. Jednak vidím vecné riešenia, a potom to, že nie som ochotný vzdať sa v záujme momentálneho politického úspechu celého výsledku minulej práce. Náš výsledok je pozitívny - chceme či nie - v naprostej väčšine vecí. Systémy, ktoré sme zakladali, boli funkčné, zlyhania boli ľudské, ale neboli to zlyhania systému. Pokiaľ ide o otázky odstupu, tak, samozrejme, že iná je situácia, keď človek nesie bezprostredne zodpovednosť za

výkon moci

v štáte. Iná je situácia v období, keď nenesiem priamu zodpovednosť za výkonnú moc, ale mám možnosť posudzovať vývoj, to znamená, ktoré veci kam smerujú, čo môžeme očakávať. No a potom, funkcia opozície nie je funkcia nečinná. Každá opozícia je časom na prehodnotenie vlastnej politiky, vlastných ľudí a pozitívum je v tom, že robí kontrolu aj moci existujúcej, ale súčasne prípravu na výstavbu moci novej. A v tomto smere sme urobili za tie dva opozičné roky obrovské množstvo roboty a sme v podstate pripravení na prevzatie novej moci.

Voľby ste síce vyhrali, ale vyhrali tak, že ste nemohli zostaviť vládu – to je jedna vec a dôsledky ste si zhodnotili sami. Urobili ste určité opatrenia, ale predsa sa ponúka celý rad otázok, ako ste sám povedali, o ľudských zlyhaniach. Stále to vyzerá tak, akoby vás časť verejnosti vnímala práve cez tie ľudské zlyhania. Ako keby ste neurobili veľké upratovanie.

- Ja by som povedal, že sme urobili takpovediac

tiché upratovanie.

Robiť škandály alebo potichu rozšifrovať chyby, zistiť, čo sa vôbec stalo, a podľa toho urobiť revíziu, to je racionálne. Sedemdesiat percent ľudí je nových. Vo vedení HZDS som zo starého vedenia zostal sám. Z hľadiska našej prognózy do budúcnosti došlo k ďalšej zmene. Sme stranou, v ktorej vnútorný proces zmien prebieha potichu, ale o to dôslednejšie a dôraznejšie. No a potom musíme rozlíšiť dva momenty. Jeden, čo boli chyby skutočné, a ten druhý, oré boli chyby „virtuálnej reality“, vymyslené smerom k mojej vláde a smerom k HZDS. Je tu celý rad vecí, ktoré sa nikdy nestali, avšak nalievali sa do hláv občanov ako fakty, a my ich musíme presvedčiť, pokiaľ sa to vôbec dá, v praktickej politike o opaku.

Vladimír Mečiar je pre mnohé západné vlády neprijateľný. V čom vy vidíte hlavné príčiny ich striktného postoja?

- Pre mnohých z európskej politickej scény som neprijateľný. Pre niektorých nie, a sú takí, ktorí so mnou opäť komunikujú. Mne sa na západných politikoch tiež mnoho vecí nepáčilo. Mnohé z nich neboli celkom korektné. Ale o nich mlčím, pretože si myslím, že dôležitejšia je ich pozícia, že sú to demokraticky vybraní predstavitelia svojich voličov, svojich strán a svojich vlád.

Pokiaľ ide o moje „hodnotenie“, tak nevznikalo z ničoho. Bol tu predsa veľký zápas česko-slovenský... a s Maďarskom, v ktorom nás a mňa tiež nikto nešetril. S energetikou sme si tiež museli niečo vybojovať, najmä s Rakúskom. Takže, bol som protagonistom týchto zápasov a ako protagonistovi sa mi všeličo z tohto zápasu ušlo, neoprávnene som

niečo utŕžil,

pričom vlastné zdroje na ochranu imidžu som nikdy nemal, nerobil alebo som ich nedoceňoval.

Je to chyba?

- Je to chyba, samozrejme.

Nie je hlavnou príčinou odmietania to, že za vašich vlád západné krajiny a ich hospodárske záujmy neboli vyslyšané, teda naplnené?

- Takto by som to nedefinoval. Môj postoj bol jednoznačne odmietavý k špekulantom, voči tým firmám, ktoré nám nemohli nič priniesť, iba chceli získať. Zo zahraničia bol permanentný

tlak na: po prvé plynárenstvo, ktorý som odmietol, potom na banky, ktorý som odmietol, na produktovody, ktorý som tiež odmietol.

Priateľov ste si nezískali.

- Ale oni robia doma to isté. Zoberte si napríklad takpovediac politickú hodnotu plynu na Slovensku. Veď cez nás ide 80 % tejto energie z východu na západ. Kto ich kontroluje, tak ten má aj istú mieru politického vplyvu. Zoberte si ekonomickú hodnotu tohto majetku, ktorý je z hľadiska perspektívy obrovský, pretože naň sa viažu budúce investície.

Aké sú teda tie konkrétne príčiny vašej neprijateľnosti?

- Sú skôr z oblasti imidžovej politiky. V tom, čo sa o mne písalo a hovorilo. Môj reálny život je však iný.

Čiže, prioritou nebolo stop ich ekonomickým záujmom v našom priestore?

- Vždy ide o ekonomické záujmy. Teraz ide

len o predaj

týchto majetkov a ochranu toho, kto ten predaj majetkov garantuje. Naša politika bola postavená na politickej podpore zvrchovanosti, ekonomickej podpore zvrchovanosti a naše programy neboli postavené na tom, že budeme krajina vo výpredaji, ale budeme krajina, ktorá bude akumulovať zdroje a bude sama skupovať.

Myslíte si, že je to možné v súčasnej Európe?

- Áno.

Nie je to ilúzia?

- Nie, my sme takéto programy začali realizovať a myslím, že na realizácii týchto programov som sa potkol viac ako na tom, že sme vytvárali domácu podnikateľskú vrstvu. Ale, samozrejme, o týchto programoch sa veľa na verejnosti nevie, ale boli a my sme ozaj priamo do tých vecí vstupovali.

Má Vladimír Mečiar vlastnosti, ktoré prekážajú jemu samému?

- Áno. Napríklad ide o obrovská výbušnosť, istý typ cholerickej povahy…

Už dlho ste neboli výbušný.

- Nie, teraz dva roky som až príliš krotký.

Mali ste niekedy pocit nepochopeného?

- U tých ľudí, ktorí ma nenávidia. Chcel som im dobre, a podľa toho konal, ale nechceli analyzovať to, čo som robil, vychádzali z pocitov (či svojich záujmov?) a stavali na nich. Občas mám taký pocit, že som robil pre niekoho, kto o to vlastne vôbec nestál.

Máte nejaké osobné sklamania, ktoré vás limitujú dnes vo vašom správaní, konaní?

- Nie, ja som po celý život len pracoval a „systém“ ma dal do negatívnej pozície. Čiže, pre mňa nejaké sklamanie nie je vec, ktorá by ma frustrovala a obmedzovala. Bol tu odpor proti režimu v roku 1968. Boli tu roky všeličoho iného. Čiže, ja dnes tie emotívne stavy nikdy nevynášam a nestaviam nad racionálne úvahy. Ak mám povedať pravdu, dosť ťažko som prijímal

výsledok volieb

v roku 1998. Na jednej strane som si hovoril - neprehral si voľby a ako víťaz volieb môžeš odísť. Na druhej strane som si bol vedomý, že program, ktorý sme realizovali, je preč a už sa nikdy na cestu, ktorou sme išli dovtedy, nevrátime. Ale stále sa budeme na ňu vracať.

Nie ste osihotený vo vašich predstavách o politike a o tejto krajine?

- Nemyslím si, že som osihotený, lebo sa vždy s niekým radím, od niekoho prijímam podnety, potrebujem sa s mnohými múdrymi ľuďmi poradiť. V čase, keď sa všetci nalaďujú na to, že ideme vytvárať nový svet, a zabúdajú, že aj v tom novom svete budeme existovať a nemôžeme s ním len tak splynúť.

Splynúť či rozplynúť sa?

- My sa musíme zachovať v tej podstate, v ktorej sme, či už historicky alebo zo všetkých stránok života národa, národností a vôbec spoločnosti. Ďalej, v čase, keď sa každý kochá tým, čo vytvorili západné civilizácie a potláča hrdosť na takpovediac slovenský prínos. Na Západe sa síce vytvorili veľké materiálne hodnoty, ale tie založili v sebe aj hlboké krízy a na tieto krízy treba reagovať a neopakovať chyby.

Vnútorne akceptujete, že existuje všeobecná kríza civilizácie.

- Nie som sám. Prvý, kto ma na túto cestu a myšlienku naviedol, bol Svätý otec Ján Pavol II., ktorý mi povedal - sú dve Európy: bohatá a chudobná, ale obidve choré.

Čo by ste dnes zmenili alebo urobili inak oproti tomu obdobiu, keď ste boli vládnym lídrom?

- Samozrejme, že prehodnocujem. Otázkou je, či som robil veci preto, že som sa subjektívne rozhodoval alebo preto, že som mohol istým spôsobom rozhodovať. Takže, veľa priestoru na zmenu by som nenašiel.

Skúsim túto otázku doplniť asi takto. Máte svojich tridsať percent voličov, plus mínus päť percent, ale nemáte podporu väčšiny.

- Každý politik chce byť predstaviteľom čo najväčšej skupiny ľudí - občanov. Ale musíme zobrať do úvahy množstvo historických zmien, ktorými prešli. Ľudia sú frustrovaní. Za desaťročie prežívajú zmeny, ktoré rozbili dovtedajší hodnotový systém. Musíme zobrať do úvahy aj systém politickej štruktúry strán. Či niekto chce alebo nie, tak my sme stabilizujúci a stabilní.

Každý si z tých malých strán, straničiek myslí, že narastie až vtedy, keď nás rozbije. A kým my sa držíme na 30-percentnej preferencii, tak tieto sú na

hranici zániku

a z politiky prakticky odchádzajú. Zoberme si Demokratickú stranu, KDH a časť VPN, ktoré tvorili kedysi vládnu koalíciu s podporou maďarskej strany. Dnes sú preč, zoberme iné strany, ktoré sú vo veľkej kríze a my sa držíme. Aj keď sme časťou vládnej koalície odmietaní, aj keď represiám odolávame. Takže, aby sme získali viac ľudí, to si vyžaduje aj ich vlastnú skúsenosť. Pre Slovensko by bolo optimálne, keby malo systém dvoch nosných strán. Jednu máme. Chýba však protipól, teda ten druhý, ktorý by sa vedel postaviť proti nám. Aj preto sa na mňa hnevajú predstavitelia tých menších strán.

Slovensko by malo mať svoju identitu a predovšetkým víziu o svojej budúcnosti.

- Identita sa dosahuje aj a predovšetkým riešením ekonomických vecí a celkovým rozvojom. Existuje program, ktorý je pre všetky odvetvia Slovenskej republiky. Existuje program regionálny, ktorý bol hotový. Nerealizujú sa. Neprogramovosť tejto vlády je jednou z príčin, prečo sa utápa v hľadaní riešení, ktoré nemá. Jestvoval program obnovy strojárskej výroby, na ktorom dva roky pracovalo 120 ľudí. Ponúkol som tento program novému ministrovi hospodárstva a dopracoval som sa po jeho sekretariát, kde mi povedali, že na mňa čas nemajú. Existujú programy rozvoja regiónov, nič sa nerealizuje.

Veríte v celoeurópsku integráciu?

- Problém európskej identity nie je v tom, či budeme členmi EÚ alebo nie. Je to problém vnútorných pravidiel v EÚ. V tichosti sa medituje o tom, ako prídu veľké štáty k tomu, aby mali rovnaké práva ako stredné a malé? Ak tento „tichý problém“ bude naozajstným problémom, tak ťažko dospejeme k politickej integrácii Európy. Tá nemá alternatívu, ani obchádzkovú cestu. Vyžaduje to, aby politické reprezentácie Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie boli schopné akceptovať rovnosť medzi štátmi. Ďalej je tu otázka bezpečnostných štruktúr. Sme za

vstup do NATO.

Avšak treba mať definovanie sa Európy vo vzťahu k Spojeným štátom, a tiež naopak.

Vy sám najlepšie poznáte výsledky o podpore vstupu alebo rozšírenia EÚ o ďalšie štáty. Práve v týchto štátoch, ktoré ste menovali, je podpora problematická.

- Aký osoh my môžeme ešte priniesť pre integráciu, keď sme trhy odovzdali, výrobné prostriedky odovzdali, hranice otvorili. Toto sme všetko urobili predčasne, pričom sociálnu cenu toho si platíme sami.

Vrátim sa k jednej menej príjemnej kapitole. Množstvo ľudí za obdobie vašich vlád sa dostalo k štátnym firmám za relatívne výhodných podmienok. Dalo by sa hovoriť v niektorých prípadoch až o božských podmienkach. Koľko z tých ľudí, ktorí boli blízki vášmu hnutiu a dostali „zelenú“ trebárs v privatizačnom procese, vníma svoju zodpovednosť? S koľkými komunikujete?

- Pokiaľ ide o tých ľudí, ktorí so mnou dnes komunikujú, tak z niekoľko tisíc ich nie je ani dvadsať.

To nie je dobrý výsledok.

- Nie je to dobrý výsledok, ale ja som ani od nich nič nechcel. Nemám pocit, že by mi mali byť za niečo zaviazaní. Majú záväzky voči štátu, teda k jeho občanom za to, ako fungujú.

Vaša strana sa po voľbách dostala do pozície, aspoň podľa informácií, ktoré išli z agentúr, ale aj z vašich sekretariátov, že pomaly nemala v niektorých mesiacoch na výplaty. Nie je to paradoxná situácia?

- To je fakt. A predsa sa tu hovorí, že sme nakradli, ba nazbíjali...

Tak niektorí z vás asi áno.

- Nerobili sme stranícku privatizáciu. Je tu príležitosť povedať, ako to všetko prebiehalo, celý ten mechanizmus. V podstate jestvovali vždy lobistické skupiny. Môžem povedať aj to, že sa nevytvárali podľa straníckej príslušnosti. V týchto skupinách vždy bola

rôzna zmes

straníkov. Len keď prišla iná vláda, tak boli vystrčené iné osoby, ale stále to boli rovnaké skupiny, tie isté skupinové záujmy, tá istá túžba po zhodnotení majetku a tie isté väzby, ktoré dodnes existujú.

A nie je vám tak trošku ľúto, že ste dali tým ľuďom dôveru?

- Skôr ma mrzí niečo iné, že sa zmenili pravidlá. Ak predtým to boli nadšenci presvedčení o tom, že niečo dokážu, tak teraz od tých pravidiel a podmienok utekajú. Na „kupónke“ zbankrotovalo 70 % podnikov, na našej 30 %, ale všetkých 100 % sa pripisuje mne. To je nespravodlivé.

Ako to bude v roku 2002? Bude to ešte horšie, ako je dnes?

- Bude väčšia miera nespokojnosti, ale aj sebauvedomenia ľudí, čo je pre nich dobré, a čo nie je, prestanú sa naháňať za virtuálnymi realitami, budú reálnejšie vnímať svet. Pokiaľ ide o vnútorný vývoj, protirečenia v sociálnej oblasti a v ekonomike, vývoj bude podstatne vyhranenejší. Väčšina základných fondov, s ktorými mohol predtým štát počítať ako so svojím majetkom, bude nenávratne preč. Ak „odíde“ napríklad Slovenská sporiteľňa do rakúskej Die Erste, tak sa veľmi sťaží menová politika Národnej banky Slovenska. V roku 2002 bude menej politických strán. Kým bude SMK, tak bude SNS. Rozhodovať sa však bude v trojici - SDKÚ, Smer, HZDS. Všetci ostatní musia zvládnuť svoje vnútorné krízy a neobmedzovať sa na to, že za všetko môže Mečiar. Mne to pripomína jedného rakúskeho generála, ktorý po bitke pri Hradci Králové povedal: Prušiaci vôbec nebojujú podľa našich plánov.

Čo by ste povedali o premiérovi Dzurindovi? Vy ho nezaujímate...

- No, pravdu povediac, on mňa tiež nie. Dzurinda je človek bez vízie, bez zajtrajška, je to človek prežívania.

Ako vnímate dnešné VSŽ po vstupe U. S. Steel, veď to bol hlavný pilier slovenskej ekonomiky?

- Ja to obrovský neúspech a obrovská chyba. Po prvé: celý proces bol spolitizovaný, veď Američania prišli do železiarní za našej vlády. Po druhé - podmienky, do ktorých vláda vstúpila, a akým spôsobom zbavovala slovenských vlastníkov vlastníctva, to znamená akciové spoločnosti organizované na území SR, je spôsob, ktorý je podľa mňa za hranicou Trestného zákona. Ďalej, treba prešetriť, prečo prepadla Priemyselná banka. Pokiaľ ide o cenu, ktorú U.S. Steel platí za VSŽ, no kto by to nezobral

takmer zadarmo.

Vládne zoskupenie však dostalo vo voľbách ústavnú väčšinu.

- Samozrejme, toto zoskupenie nevzniklo ako koalícia. Ak si všimnete, tak táto koalícia je personálnou úniou ľudí, ktorí sa niekoľko rokov formovali priečne cez všetky strany. Pokiaľ ide o zmeny v politike a prechodu „tam“, tak hodnotím to tak, že je to zoskupenie, ktoré je tu postavené len na báze osobných väzieb a nie na báze výhod pre Slovensko. Chytili sieť ústavných funkcií, a túto sieť si strážia. Nedovolia vstup nikomu, a keď sa zdá, že je sieť ohrozená, neboja sa pustiť políciu, prokurátorov, neboja sa postrašiť a neboja sa útočiť akýmkoľvek spôsobom na ľudí s iným názorom. Okrem nich sú všetci zlodeji, všetci darebáci, všetci tunelári a všetkých treba pozatvárať.

Charakterizovali ste premiéra Dzurindu, je tu druhý muž v poradí, je to Ivan Mikloš.

- Je ešte horší.

Čo to znamená?

- Ja som nastupoval v roku 1993 aj do funkcie ministra pre privatizáciu. Prevzal som a mal som možnosť dôverne sa zoznámiť so stavom ministerstva za obdobie Ivana Mikloša. Úprimne poviem, keby nebolo obdobie zakladania štátu, tak by niesol ťažké trestnoprávne dôsledky svojho pôsobenia. Veľa ľudí, ktorí sú dnes vo FNM, som vtedy z dôvodov podozrenia z korupcie prepustil aj z privatizačného ministerstva.

Nechcete mať pamäť?

- Keď nemenujem, neznamená to, že nemám pamäť. Pamätám si aj čísla spisov...

Je to korektné voči tej väčšine občanov, ktorá žije zo dňa na deň?

- Nie je to voči nim korektné. Pozitívne hodnotím z jeho strany, že donútil všetky ostatné strany, aby plnili program 1,6-percentnej Demokratickej strany, takže 98,4 % občanov-voličov je riadených programom, ktorý si želá 1,6 % občanov-voličov.

Keby bolo HZDS vo vláde, aké by boli prvé rozhodnutia Vladimíra Mečiara?

- Ťažko ešte povedať, lebo sme v opozícii a na vládu sa len intenzívne chystáme.

Samozrejme, že musí postaviť nový vládny program, ten bude vychádzať z našej stratégie rozvoja. Bude to znamenať absolútne iné chápanie, nielen investícii, ale aj obehu peňazí, stabilizačných opatrení, kde by sme na stabilizáciu potrebovali približne deväť mesiacov, a potom by došlo na rozvojové programy vo všetkých oblastiach. Ale dôsledne, so všetkým, čo štát potrebuje, aby sme sa

vyhli kolapsu.

Ten kolaps už totiž je...

Po prvý raz sme sa stretli 8. februára 1994, a potom ešte toho istého roku 15. decembra, keď ste sa stali opäť premiérom, na 7. zhromaždení Hospodárskeho klubu (vtedy HNclubu). Odvtedy ste nereagovali na nijaké pozvania, nehovoriac o celom rade žiadostí v súlade s tlačovým zákonom.

- Myslím, že človek musí dozrieť na to, aby nielen prišiel, ale aj mal čo povedať. Myslím, že je čas, keď mám čo povedať. Takže, keď ma pozvete, tak prídem ...

Peter Kasalovský

počasie

n Dnes bude premenlivá, na severe veľká oblačnosť. Miestami, najmä na severe, prehánky, od 1800 m snehové. Najvyššia denná teplota 9 až 14 stupňov. Juhovýchodný až južný vietor 3 až 7, na horách juhozápadný okolo 15 m/s. Teplota na horách vo výške 1500 m okolo 2 stupňov. Vo štvrtok a v piatok bude oblačno, občas sa oblačnosť zmenší až na polojasno. Miestami sa vyskytne slabý dážď alebo prehánky, v horských polohách od 1200 metrov očakávame snehové zrážky. Zrána sa bude na niektorých miestach tvoriť aj hmla alebo nízka oblačnosť. Najnižšia nočná teplota 8 až 4, v piatok 6 až 2, najvyššia denná 8 až 12 stupňov, v piatok na severe okolo 6 stupňov. n Slnko vyjde zajtra o 6.51 a zapadne o 16.19 hod.

Amsterdamdážď7
Aténypolooblačno20
Belehradoblačno17
Berlínoblačno8
Bratislavaoblačno12
Bruseldážď7
Budapešťoblačno12
Bukurešťdážď13
Frankfurtdážď9
Helsinkidážď7
Istanbulpolooblačno22
Kodaňoblačno8
Kyjevdážď11
Lisabonjasno14
Londýndážď7
Madridjasno13
Milánozamračené12
Moskvajasno3
Oslodážď5
Paríždážď8
Prahaoblačno9
Rímpolooblačno19
Sofiaoblačno16
Štokholmdážď9
Varšavadážď10
Viedeňpolooblačno15
Záhreboblačno15
Ženevadážď7

 

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.