Lieky sa neberú z roztopaše

Hodnovernosť argumentácie umocniť faktmi a číslami

Pohľad zdravotných poisťovní na hospodárenie s liekmi je známy, ekonomické straty v tejto oblasti označujú za zbytočné, hovorí sa o prepadlisku, v ktorom sa strácajú lieky. Každá minca má však dve strany, nie je to inak ani s liekovou politikou a problémami, ktoré sú s ňou spojené. Po mediálne prezentovaných dobrých radách, ako v tejto oblasti ušetriť, prichádza studená sprcha v podobe informácií Slovenskej asociácie farmaceutických spoločností (SAFS) orientovaných na výskum a vývoj. Soňa Strachotová, výkonná riaditeľka SAFS napríklad vyhlásila, že „transformačné snahy v zdravotníctve sa často zaoberajú tlakom na zníženie spotreby liekov. Štatistiky ukazujú, že ak chceme zachovať, prípadne zvyšovať kvalitu zdravotnej starostlivosti, tadiaľto cesta nevedie“. Podľa nej spotreba liekov v korunách za roky 1995 - 2002, ktorú zverejnila VšZP, nemá výpovednú hodnotu, lebo ide o čísla, v ktorých nie je zohľadnená inflácia. Ak sa do nich premietne, nemožno vôbec hovoriť o explozívnom náraste nákladov na lieky. Tento nárast len prirodzene, a to v rámci obmedzených finančných zdrojov nášho zdravotníctva, kopíruje napredovanie medicínskeho výskumu, ale aj starnutie našej populácie. Hodnovernosť argumentácie má umocniť reč čísel a faktov: v súčasnosti je spotreba liekov na jedného obyvateľa v kandidátskych krajinách EÚ aj na Slovensku niekoľkonásobne nižšia ako v členských krajinách EÚ čo, samozrejme, ovplyvňuje aj kvalitu zdravotníckej starostlivosti. Spotreba liekov na jedného obyvateľa v cenách výrobcov sa v západoeurópskych krajinách v roku 1997 pohybovala od 211 USD - v Grécku, po 392 USD vo Francúzsku. Priemerná spotreba v západoeurópskych krajinách predstavovala 275 USD na obyvateľa. Spotreba liekov na jedného obyvateľa v SR bola v minulom roku len 55 USD (menej ako v roku 1998 - 57 USD). V susedných krajinách porovnateľných so Slovenskou republikou bola spotreba liekov vyššia ako u nás - v Maďarsku 76 USD, v Česku 70 USD na jedného obyvateľa.

Keď si v niektorých prípadoch u nás nevieme pomôcť, sú nám dobré aj rady zo starých slovenských porekadiel typu, že by sme sa mali zakrývať takou perinou, na akú máme. Lenže keď vážne ochorie niekto z našich blízkych, zvyčajne sa radšej prikloníme k teórii, podľa ktorej by úhrady zo zdravotného poistenia mali smerovať na lieky, ktoré liečia najefektívnejšie a nie najlacnejšie. V tejto súvislosti je zaujímavé vyjadrenie SAFS na rok 2001: „Návrh štátneho rozpočtu celkovo počíta s finančnými prostriedkami na zdravotníctvo na rok 2001 sumou, ktorá by predstavovala 6,7 % HDP. V tejto sume je oproti minulému roku pripočítaná tzv. spoluúčasť obyvateľstva v sume približne 6 mld. Sk, čo sa ešte v minulom roku neuvádzalo ako súčasť rozpočtu a 3,5 mld. Sk zdrojov z privatizácie určených na oddlženie. Aby sme zachovali určitú kontinuitu, na porovnanie si dovolíme 6 mld. Sk odpočítať a zohľadniť predpokladanú výšku inflácie za rok 2000 (asi 8 %). Dostaneme sa k sume približne 53,5 mld. Sk. Pri odpočítaní 3,5 mld Sk z privatizácie na úhradu starých dlhov, zostane na aktuálne financovanie zdravotnej starostlivosti hradenej zo zdravotného poistenia 50 mld. Sk, je to teda len o niečo viac, ako v roku 2000, podľa starej metodiky výpočtu asi 5,2 % HDP.“

Čísla pôsobia presvedčivo, zrejme bude treba hľadať iné miesto, kde sa v rezorte zdravotníctva strácajú peniaze. Jasné je len jedno, že v takomto systéme nestačia. Istý lekár z Popáleninového oddelenia ARO mi nedávno v súvislosti s dostupnosťou liekov povedal, že vznikajú situácie, keď sa musí rozhodnúť, či ťažko dostupný liek dať dieťaťu alebo staršiemu pacientovi, hoci bývajú často mladší ako on sám. Ten lekár má 40 rokov. Bol ochotný hovoriť o takýchto problémoch len bez zverejnenia svojho mena. Čím to je, že kompletné informácie z tejto oblasti poskytujú len tí, ktorí majú ekonomické zázemie - farmaceutické firmy alebo poisťovne?!

Ľudmila Koníková