Byť či nebyť platiteľom DPH?

Povinnosť uložená zákonom n Dobrovoľný platiteľ

Jestvuje skupina malých podnikateľov, ktorí sa nikdy nestanú platiteľmi DPH, pretože uskutočňujú výlučne zdaniteľné plnenia oslobodené od dane. Podľa § 26 zákona o DPH sú to:

poštové služby,

rozhlasové a televízne vysielacie služby,

finančné činnosti,

poisťovacie služby,

výchovno-vzdelávacie a vedecké služby,

služby zdravotnej starostlivosti,

služby sociálnej starostlivosti,

prevádzkovanie lotérií a podobných hier,

prevod, prechod a prenájom nehnuteľností,

predaj podniku.

Je zrejmé, že väčšinu týchto služieb vykonávajú veľké, špecializované podniky, v oblasti malého podnikania sa môžu vyskytnúť napr. služby sociálnej starostlivosti, zdravotnej starostlivosti, niektoré vzdelávacie služby, sprostredkovanie poistenia.

Jestvuje ďalšia skupina malých a najmä stredných podnikateľov, ktorí musia byť platiteľmi DPH, lebo plnia zákonom stanovené kritériá. Podľa ustanovenia § 4 zákona o DPH podnikateľ, ktorý za najbližšie najviac tri predchádzajúce za sebou idúce kalendárne mesiace dosiahol obrat (súčet príjmov za zdaniteľné plnenia v tuzemsku bez plnení oslobodených od dane) 750 000 Sk, sa stáva osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty a je povinný podať žiadosť o registráciu.

Okrem toho zákon vymedzuje ďalšie osoby, ktoré sú povinné podať žiadosť o registráciu:

osoby, ktoré podnikajú na základe zmluvy o združení, ak celkový obrat všetkých účastníkov dosiahne stanovený limit,

osoby, ktoré uzavreli zmluvu o združení s platiteľom DPH,

osoby, ktoré nadobudli majetok podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Napokon jestvuje skupina malých podnikateľov, ktorí zákonom stanovený obrat nedosahujú, ale dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia sa chcú stať platiteľmi DPH. Títo podnikatelia majú možnosť podať žiadosť o registráciu a na základe vydaného osvedčenia sa stanú platiteľmi DPH (v podnikateľskom slangu sa im hovorí „dobrovoľní platitelia“ - zákon tento pojem nepoužíva).

Pre dobrovoľnú registráciu sa podnikatelia rozhodujú v zásade z dvoch dôvodov:

charakterom svojej činnosti sa nachádzajú v strede reťazca platiteľov DPH a ako z uvedeného príkladu vyplýva, ťažšie sa uplatňujú na trhu,

pri zariaďovaní podniku majú väčšie výdavky na nákup inventáru (investičného i neinvestičného) a láka ich možnosť uplatnenia nároku na odpočet,

chcú využiť výhody rozdielnych sadzieb dane.

Z dôvodu umiestnenia v reťazci platiteľov DPH nemá význam, aby sa dobrovoľne stali platiteľmi DPH malí podnikatelia, ktorí predávajú tovar alebo poskytujú služby výlučne alebo vo veľkom podiele koncovým spotrebiteľom. Z príkladu je zrejmé, že najmä ak v ich plnení je vysoký podiel pridanej hodnoty (málo materiálu a pracovných prostriedkov, veľa práce), budú ako osoby, ktoré nie sú platiteľmi DPH, na trhu lacnejší. Rovnako nemá význam, aby sa dobrovoľne registrovali podnikatelia, ktorí vyvíjajú činnosť v reťazci bez platiteľov DPH (napr. malí poľnohospodári, ktorí dodávajú malým výrobcom potravinárskych výrobkov a tí zasa malým obchodníkom).

Možnosť odpočtu DPH pri obstaraní predmetov postupnej spotreby (strojov, nástrojov, nábytku, dopravných prostriedkov) je v každom prípade dočasne výhodou, znižuje nárok na finančné prostriedky vkladané v začiatočných fázach do podnikania. Podnikateľ však musí uvažovať v dlhšom časovom horizonte. Ak uskutočňuje plnenia pre koncových spotrebiteľov, daň zvýši jeho ceny. Štatút platiteľa DPH znamená zvýšenie administratívnej náročnosti (záznamy, komplikovanejšie účtovanie, daňové priznania), treba sa starať o včasné odvody dane na výstupe, je tu riziko neplatičov, niekedy aj výdavky spojené s daňovým poradenstvom, riziko sankcií aj za neúmyselné chyby zistené daňovou

Výhody prevažujú nad nevýhodami dobrovoľnej registrácie tam, kde je možné využiť výhody rozdielnych sadzieb dane. Možno to demonštrovať na príklade stavebnej výroby. Podľa ustanovenia § 10 ods. 3 zákona o DPH sadzba dane pri dodaní stavby, zatriedenej podľa jednotnej klasifikácie stavebných objektov do príslušného odboru a pri poskytovaní stavebných prác, zatriedených do vymedzených kódov klasifikácie produkcie, je 10 % vrátane tovarov, ktoré sa pevne zabudovávajú ako súčasť stavby alebo nehnuteľnosti s výnimkou technologického zariadenia stavby a s výnimkou tovarov uvedených v prílohe zákona. V praxi to znamená, že stavebný podnikateľ - platiteľ nakupuje materiál, stavebné stroje a náradie zaťažené daňou vo výške 23 % (len náklady na materiál sú 60 až 70% odbytových cien stavebných prác!), zákazníkovi však účtuje vykonané práce vrátane materiálu a réžie (v ktorej sú náklady na pracovné prostriedky) zaťažené len daňou 10 %. Hoci bude väčšinou uplatňovať nárok na nadmerný odpočet, sám nič nezíska, ale na trhu bude lacnejší ako stavebný podnikateľ, ktorý nie je platiteľom a musí cenu pre zákazníka kalkulovať s materiálom a opotrebením pracovných prostriedkov, zaťažených daňou 23 %.