Globalizačná stratégia USA

Otvorenie, normovanie, začlenenie - tri stĺpy monopolarizácie

Pri výmene stráží v Bielom dome sa oživila medzi americkými politológmi diskusia o koncepcii globálnej zahraničnej politiky USA po ére studenej vojny. Je desať rokov pozoruhodnej politicko-vojenskej prevahy a stability i ekonomickej prosperity dieťaťom viac-menej pragmatických aktov Washingtonu alebo ovocím prísne uplatňovanej globálnej stratégie? Zatiaľ čo povojnová doktrína sledovala dva urgentné ciele – zadržovanie ZSSR jadrovým odstrašovaním a budovaním strategických aliancií v rámci NATO a so spojencami v juhovýchodnej Ázii, najmä s Japonskom, - Clintonova éra akoby sa v zahraničnopolitickej oblasti priveľmi nezaťažovala doktrínami.

S tým nesúhlasí uznávaný politológ Georgetownskej univerzity prof. John Ikenberry, podľa ktorého dnešný svetový poriadok je produktom koherentnej zahraničnopolitickej koncepcie USA, ktorá čím menej je viditeľná, o to viac je účinná. V podstate vychádza z liberálneho fundamentu a stojí na troch stĺpoch: Otvorenie, normovanie a začlenenie.

Otvorenie

Podľa Ikenberryho umožnil koniec studenej vojny nové vydanie stratégie otvorenia, ktorú USA praktizovali štyridsať rokov v obmedzenom rozsahu voči západnej Európe a Japonsku. Teraz sa táto koncepcia začína v rámci globalizácie zmocňovať obrovského územia sveta, ktoré georgetownský profesor nazýva „Greater Industria“. Ide o liberálnu doktrínu otvorenia sa USA, ktorá vyžaduje rovnaké otvorenie u partnerov v rámci hospodárskej, politickej a kultúrnej interdependencie. Kým sa Spojené štáty nestali ekonomickým, finančným a vojenským lídrom sveta, využívali voči zahraničnej konkurencii protekcionizmus, a to už od známej Monroeovej doktríny v prvej polovici minulého storočia. Teraz sa práve otvorenie liberálnemu systému hodnôt javí ako efektívny nástroj prenikania USA v oblasti obchodu, súkromných investícií, kultúrnej „výmeny“ a ďalších transnacionálnych aktivít. Katastrofálna situácia vo väčšine rozvojových krajín a napospol aj v strednej Európe dokumentuje na pozadí desaťročného ekonomického rastu Spojených štátov účinnosť tohto stĺpu americkej doktríny.

Otvorenosť sveta pomáha podľa amerických vedcov zabezpečovať nielen diplomacia, ale veľmi účinne aj organizácie, presadzujúce „občiansku spoločnosť“. Sú iniciátormi nezávislosti od štátu a vlád a podporujú cezhraničné vzťahy. Ako príklad sa uvádza americká politika voči Číne. V posledných rokoch tak vznikla hustá sieť súkromných hospodárskych a kultúrnych zväzkov. Umožnili, aby na amerických univerzitách študovali desiatky tisíc mladých Číňanov a do Číny ako neoficiálni vyslanci americkej kultúry prichádzajú zasa študenti z USA. Podľa amerických politológov to hrá v koncepcii vzťahov Washingtonu k Číne čoraz významnejšiu strategickú úlohu.

Normovanie

Spolu s otvorením sa americkému prenikaniu ako ďalší stĺp stratégie USA sa predstavuje, podľa georgetownskej školy, normotvorná činnosť liberalizačných nástrojov. Tie presadzujú inštitúcie ako MMF, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia, NATO, Rada Európy, Európska únia. Ide o bilaterálne i multilaterálne akceptovanie noriem a predpisov nového svetového poriadku. Pritom sa nijaká interdependencia nepripúšťa, ide o bezpodmienečné podriadenie sa hegemónovi. Tento proces dôverne poznáme tak pri prístupovom procese k EÚ, ako aj NATO: Rovnako jednoznačné skúsenosti má s normotvornou činnosťou Washingtonu napríklad aj Japonsko, Kórejská republika, Thajsko, Indonézia, Filipíny i ďalšie štáty. V ekonomickej i politickej činnosti.

K normám patria v politickej oblasti najmä ľudské práva, chápané výlučne ako občianske a politické práva. V čase médiokracie sú tieto práva hračkou v rukách veľkých financií a s explicitnou demokraciou majú máločo spoločné. Na druhej strane sa stáva politickou normou USA ignorancia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ktoré sú najmä v menej rozvinutých krajinách hlavným faktorom ľudských práv. Neoliberálna orientácia len na občianske a politické normy má „zaviazať partnerské štáty na dodržiavanie týchto štandardov, čo potom sensibilizuje domáce elity a vytvára zvýšený vnútropolitický tlak“, píše v Neue Zürcher Zeitung Manuel Liatowitsch, hosťujúci profesor na Ústave pre štúdiá medzinárodnej bezpečnosti pri Yalskej univerzite.

Začlenenie

Záverečným aktom uvedenej stratégie je začlenenie príslušnej krajiny do niektorého ekonomického, politického a vojenského zväzku „Greater Industria“, čiže globalizovaného sveta s výhodnými podmienkami pre operácie transnacionálnych korporácií.

Podľa amerických politológov ide o stratégiu, zdobenú mnohými výnimkami. Nie vždy sa podarí príslušný subjekt začleniť do „Greater Industria“ politickými a ekonomickými pákami, bez použitia vojenskej sily, čoho najčerstvejším príkladom je bombardovanie Juhoslávie. Rovnako nie vždy je plodom stratégie demokracia či demokratúra v príslušnej krajine – z času na čas sa treba uspokojiť aj s „priateľským diktátorom“. Nie vždy naráža koncepcia na pochopenie aj najbližších spojencov USA. Problémom zostáva multilaterálne hospodárske a kultúrne otvorenie a začlenenie, ktoré sa často zmocňuje len elít, nie širokých vrstiev obyvateľstva. Podľa analytikov chýbajú aj vyrovnávajúce mechanizmy, ktoré by podporili tie krajiny, čo nie sú ešte pripravené na fungovanie v „Greater Industria“. Napriek tomu však globalizačná stratégia USA pracuje a možno ju prečítať v početných aktivitách Washingtonu.

Jaroslav Brabec