Clinton by aj do tretice

„Američania sú najlepšie informovaní ľudia na svete, a preto nevedia vôbec nič,“ povedal o svojich súkmeňovcoch americký židovský spisovateľ Saul Bellow. Nobelovu cenu za literatúru dostal za iné diela. V tejto vete sa mu však podarilo vystihnúť mentalitu „najdemokratickejšieho“ národa na svete, nesmierne hrdého na svoje veľmocenské postavenie. Výsledok prezidentských volieb ukázal, že Američania vlastne dobre nevedia, ani čo sa deje u nich doma... Američania sa ako prví prehupli do nového informačného veku, internetová pavučina vďaka nim dobyla svet a vytvára základy novej ekonomiky a nového spôsobu života. Záplava informácií je však nepohodlná, lebo v úsilí vytvoriť si objektívny pohľad na svet núti správy selektovať. A práve táto neselektívna pohodlnosť (komu sa chce správy triediť a porovnávať, a kto na to vôbec má čas, keď „čas sú peniaze“) vedie k informačnej „závislosti“ od mediálnych koncernov. Tie v spoločnosti poznačenej uponáhľanosťou vlastne nie sú ničím iným ako svojskou verziou „fast food“ stánkov. Rýchlo sa najesť, rýchlo sa dopraviť do cieľa, rýchlo a často byť

Potvrdilo sa to v prípade CNN, ktorá v honbe za prvenstvom dvakrát vyhlásila nového prezidenta USA, čím predčasne odštartovala udalosti a spôsobila neskoršie telegramovo-blahoprajné faux-pas viacerých štátnikov. Dvakrát sa zmýlila. Tak trochu šok pre celú Ameriku, lebo vrátiť sa k reálnemu stavu vecí nie je také ľahké ako vrátiť pokazený hamburger... Bellow správne vystihol vzťah divák/konzument - médiá/poskytovateľ. Médiá vďaka svojim špecializovaným prieskumom vedia, pre akého diváka vysielajú, čo divák od nich očakáva, čo ho nudí a čo ho zaujíma. A tomu prispôsobujú štruktúru programov. Percentá sledovanosti sú mimoriadne dôležité. Počet divákov motivuje sponzorov! Aj preto je možné, že veľké komerčné televízne stanice a spravodajské siete idú s latkou kvality svojich programov dole a „najlepšie informovaní ľudia nevedia nič“.

„Najlepšie informovaní ľudia“ sú okrem toho zmätení. Boli zvyknutí, že povolebné nejasnosti sú súčasťou iných svetov - Afrika, Ázia, Latinská Amerika, východná Európa atď. Zisťujú, že pravda o voľbách má viacero tvárí, podľa toho, ako sa k situácii ten-ktorý sudca a právnik vyjadria. Kto sa má vyznať v paragrafoch? Sú teda voľby a ich občianska zaangažovanosť fraškou? Tvrdí to „nechcené dieťa“ americkej high-society, spisovateľ Vidal Gore, zhodou okolností bratranec Al Gora. Podľa neho je americký systém mŕtvy, lebo obaja kandidáti na prezidenta, obe politické strany predstavujú predovšetkým záujmy jednej a tej istej skupiny a prezident je iba „hlásnou trúbou koncernov“. Nepríjemná záležitosť. A kým Bush a Gore živia celé štáby právnikov, dosluhujúci prezident USA Bill Clinton položartom-polovážne pre časopis Rolling Stone vyhlási, že zamotanej situácii okolo budúceho šéfa Bieleho domu by pomohlo, keby ho opäť zvolili za prezidenta. Ľudia ho chcú aj napriek osobným prešľapom. Po tretí raz. To však 22. dodatok k ústave nepripúšťa. Jediný prezident, ktorý prezidentoval viac ako dva mandáty (štyri), bol Franklin Delano Roosevelt. Potom zaviedli dodatok. A Clinton si myslí, že to je reštriktívny anachronizmus. Že treba upraviť ústavu. A že by ešte mohol vládnuť. To isté urobil aj Alberto Fujimori v Peru a Američania, keďže sú veľmi dobre informovaní, vedia, ako nakoniec dopadol... V USA to však môže vyjsť. V budúcnosti. Zatiaľ však nedočkavo čakáme na najnovšie informácie o žalobách a odvolaniach oboch uchádzačov o štvorročný pobyt v Oválnej pracovni.

Iaromír Novák