O päť minút dvanásť

Komentuje Zuzana Krútka

Keď pred štyrmi rokmi prof. Vladimír Gozora, dekan Fakulty ekonomiky a manažmentu Poľnohospodárskej univerzity v Nitre vyslovil názor, že naše poľnohospodárstvo a potravinárstvo sú v kríze, upozornili ho „vyššie miesta“, že je vhodnejšie hovoriť o nerovnováhe. Akokoľvek eufemisticky však nazveme stav, ku ktorému sme sa za jedenásť rokov „dopracovali“, realitu nezmeníme. Veď v rezorte poľnohospodárstva je dnes len 30 % ziskových podnikov, 40 % hospodári s nulovým výsledkom a až 23 % (takmer štvrtina!) je nefunkčných. Ako v takejto situácii odolávať tvrdej konkurencii agrokomplexu Európskej únie? Rozdrobenosť, v ktorej si priam nostalgicky voľkali exponenti rezortu začiatkom 90. rokov, je veľkým mínusom. Iste, aj v EÚ sú malí producenti, ale sú naviazaní na veľkých odberateľov a je pre nich životnou nevyhnutnosťou plniť svoje záväzky voči nim veľmi disciplinovane. Východisko vidia naši poľnohospodárski odborníci jednak v horizontálnej integrácii do väčších celkov, jednak vo vertikálnej integrácii s obchodom. Konkrétne v okrese Nové Zámky vznikol subjekt hospodáriaci na 8600 hektároch, v okrese Trebišov je pod jedným vedením 10 600 ha a v okrese Moldava nad Bodvou máme kolos s 12 600 ha poľnohospodárskej pôdy. Takéto podniky sa neuspokojujú s hospodárením na pôde, priberajú spracúvanie produktov aj ich spracovanie. Príkladom je rimavskosobotský Tauris, ktorý diverzifikoval portfólio svojich aktivít a bitúnok, čiže spracovanie mäsových výrobkov predstavuje už len jednu časť činností. Hospodári na 6500 ha poľnohospodárskej pôdy a časť svojich produktov úspešne predáva až koncovému spotrebiteľovi vo vlastných reštauračných zariadeniach. Myšlienka výrobno-obchodných združení nie je, samozrejme, ničím novým. Len čas na ich vznik a upevnenie pozícií sa kráti.