Núdzová dohoda

Lídri krajín Európskej pätnástky sa v Nice predsa dohodli. Čo iné im zostávalo: Po prípadnom neúspechu by sa sen o veľkej zjednotenej Európe, založenej na spoločných hodnotách a kultúrnej príbuznosti národov zrušil ako veža z kariet. Snahy Nemecka a Francúzska zvýšiť svoj vplyv na globálnej úrovni by tak utrpeli vážny úder navyše sklamanie v kandidátskych krajinách by sa mohlo stať zdrojom ich vnútornej nestability, ktorá by mohla vážne ohroziť ekonomické záujmy krajín EÚ a v širšom kontexte aj geostrategické záujmy Washingtonu. Lebo členstvo v únii a s ním spätá predpokladaná prosperita je dôležitým magnetom, čo bývalé krajiny východného bloku ťahá na Západ.

Hlavnou výhodou nemastnej-neslanej dohody z Nice je skutočnosť, že je politicky stráviteľná tak v členských štátoch únie, ako aj v kandidátskych krajinách. Cesta k rozšíreniu je (aspoň proklamatívne) otvorená, zatiaľ čo členské krajiny únie môžu domácej verejnosti predložiť drobné víťazstvá, či už vo forme získaného počtu hlasov v ministerskej rade a parlamente alebo vo forme oblastí, ktorých si zachovali právo veta. Nevýhodou dohody je, že vôbec nesplnila ambiciózne plány - sotva môže zabezpečiť efektívne fungovanie rozšírenej únie. V kompromise z Nice je totiž príliš veľa odkazov na budúcnosť a otázok, ktoré zostávajú otvorené.

Časť pozorovateľov dokonca neverí, že summit Nice umožní rozšírenie. Hovorca pre oblasť zahraničnej politiky konzervatívnej opozície Francis Maude tvrdí, že je summit EÚ hlavne v otázkach rozširovania „veľkým sklamaním“. Zároveň vyslovil poľutovanie nad skutočnosťou, že účastníci summitu neprijali konkrétny dátum rozšírenia únie. V tejto súvislosti sa v Nice nerokovalo ani o jednom z ústredných bodov celoeurópskeho záujmu - o spoločnej agrárnej politike. „Dohodu z Nice sme vôbec nemali podpisovať. Všetko sa uberá nesprávnym smerom väčšej politickej integrácie. Pre skoré rozšírenie sa neurobilo v Nice absolútne nič,“ povedal.

Maratónsky summit ešte raz ukázal, že motorom integrácie nie je európsky duch, ani pocit spolupatričnosti, ale záujmy jednotlivých, v prvom rade, tých väčších krajín. Bez ohľadu, že Belgicko a Portugalsko do poslednej chvíle bojovali za hlasovacie výhody pre menších členov, a podarilo sa im dosiahnuť určité výhody, je faktom, že bez súhlasu Francúzska a najmä Nemecka ako najľudnatejšej krajiny (s veľkým ekonomickým vplyvom v kandidátskych krajinách) a povedzme Veľkej Británie nebude možné kvalifikovanou väčšinou prijať nejaké rozhodnutie. Malé krajiny pritom budú musieť preukázať maximálnu zhodu, pokiaľ budú chcieť niečo presadiť. A vzhľadom na veľké politické, ekonomické a zemepisné rozdiely medzi nimi je takáto zhoda málo pravdepodobná.

Rastislav Boldocký