Slnečné lúče ako raketový pohon

Vďaka „slnečnému pohonu“ sa vraj na obežnú dráhu Zeme môžu dostať aj veľmi vzdialené meteority. Tento doteraz nepovšimnutý avšak rozhodujúci efekt opísali vedci na základe modelových výpočtov. Mechanizmus podľa nich vysvetľuje, prečo na Zem padá čoraz viac meteoritov. Tieto závery sú rozhodujúce pre viaceré vedné odbory zaberajúce sa astrológiou a meteorológiou.

Vedci David Vokrouhlický z Karlovej Univerzity v Prahe a Paolo Farinella z talianskeho Terstu založili svoje výskumy na „pohone“, ktorý už takmer pred sto rokmi popísal ruský inžinier I. O. Jarkovskij. Jeho teóriu však veda dodnes neakceptovala. Dnes však vedci postupne rozpracúvajú jeho teóriu a dotvárajú ju.

Podľa tohto modelu dochádza pôsobením slnečných lúčov vo vesmíre k nepatrnému, ale z dlhodobej perspektívy citeľnému zrýchleniu rotujúceho telesa. To postupne vedie k zväčšovaniu jeho obežnej dráhy. V dôsledku ďalšieho slnečného žiarenia na takzvanej dennej strane meteoritu než na jeho polnočnej strane dochádza k tomu, že jedna strana telesa je stále o niečo teplejšia a vyžaruje aj viac tepla.

Ide o to, že meteorit absorbuje slnečné žiarenie, na jeho povrchu sú však teplotné rozdiely, čo pôsobí reaktívne - teleso potom žiarenie zase vyžaruje. To pôsobí určité zrýchlenie, ktoré má zaujímavé vlastnosti. Jednou z nich je to, že dokáže meniť dráhu telesa.

Vedci sa domnievajú, že nerovnomerné rozloženie tepla pôsobí síce ako veľmi slabý, zato trvalo pracujúci raketový pohon. Ten potom v časovom horizonte niekoľko miliónov rokov postupne ovplyvňuje dráhu prinajmenšom menších vesmírnych úlomkov.

(mb)