Je ťažké nájsť meradlo spokojnosti

Z vystúpenia premiéra Mikuláša Dzurindu

Dovoľte mi najskôr vyjadriť potešenie nad tým, že môžem vystúpiť na tejto pôde pri príležitosti odovzdávania ocenení Biatec 2000. Dovoľte mi využiť túto možnosť predovšetkým pracovne. Rád by som vám dal do pozornosti niektoré moje názory na uplynulý vývoj, na aktuálne problémy prítomnosti a tiež na to, čo nás čaká v najbližšej budúcnosti. Nedávno vláda SR, po uplynutí dvoch rokov jej mandátu, bilancovala. Snažili sme sa o kritické hodnotenie, chceli sme sa vidieť v reálnom svetle. Výsledky tohto bilancovania, predpokladám, poznáte. Som si vedomý, že činnosť vlády, výsledky, ktoré dosiahla, nemohli uspokojiť všetkých. Slovensko - to sú milióny obyvateľov, milióny predstáv, túžob, želaní. Ťažko preto nájsť meradlo spokojnosti. To si v plnej miere uvedomujem pri hľadaní odpovede na otázku, aké sú naše výsledky, do akej miery napĺňame tie očakávania, ktoré občania Slovenska spájali s vývojom po voľbách v roku 1998. Sám sebe dávam odpoveď, ktorú si dovoľujem ponúknuť aj vám: Slovensko má cieľ, má program, kráča odniekiaľ niekam, je schopné prekonávať prekážky, prijímať výzvy, ktoré mu dáva vyspelý svet a odpovedať na ne.

Vláda si v oblasti ekonomiky stanovila ako svoj určujúci, prvoradý cieľ, ktorý mala splniť čo najskôr - reformy a stabilizáciu ekonomiky. Pri ochote pripustiť, že čo-to sa mohlo urobiť inak, to či ono rýchlejšie, dôraznejšie. Možno asi oprávnene konštatovať, že program stabilizácie ekonomiky sme zvládli. V relatívne krátkom období sme zastavili nerovnovážny vývoj ekonomiky, redukovali deficit obchodnej bilancie, podnietili vývoz, stabilizovali verejné financie, udržali kurz slovenskej koruny a obnovili menovú rovnováhu. Najmä ekonóm to musí oceniť, musí súhlasiť s tým, že to nebol jednoducho presadzovaný a najmä, že to nebol program, ktorý by bol vláde prinášal politický kapitál.

Dnes, približne po dvoch rokoch napĺňania stabilizačného programu možno konštatovať, že sa už prejavujú prvé pozitívne výsledky uplatňovanej hospodárskej politiky. Medzimesačný vývoj spotrebiteľských cien ukazuje, že od marca t. r. ceny prakticky stagnujú, rozbieha sa priemysel a stavebníctvo, klesá zahraničná zadlženosť, síce nevysokým tempom, ale s dobrou prognózou do budúcnosti rastie hrubý domáci produkt.

Náš opatrný optimizmus, opierajúci sa o vyhodnocovanie merateľných faktov, sa môže, našťastie, oprieť aj o pevné argumenty. Mám na mysli prijatie do OECD, medzi tridsiatku ekonomicky a politicky najvyspelejších krajín sveta. Hoci už od rozhodnutia o prijatí uplynulo niekoľko mesiacov, stále ma sprevádza pocit uspokojenia nad tým, že Slovensko to dokázalo. Okrem toho hodnotenie Slovenska v pravidelnej správe Európskej únie popri výčitkách obsahuje potešiteľné konštatovania. Konštatovania, že Slovensko má fungujúcu trhovú ekonomiku. Je to hodnotenie podľa skutočne náročných kritérií. A napokon, aby som sa zmienil o udalostiach týchto dní. Veľmi potešiteľné sú pre nás výsledky summitu v Nice. Slovensko pred dvoma rokmi, povedané športovou terminológiou, stojace mimo hru, dnes stojí, s dobrými vyhliadkami, na štartovacej čiare spolu s favoritmi. To všetko je však v prvom rade náš spoločný úspech, spoločný úspech celého Slovenska.

Po tomto, chcem veriť, že predsa len užitočnom poohliadnutí sa do nedávnej minulosti, by som chcel využiť príležitosť a dať vám do pozornosti problémy týkajúce sa oblasti, ktorá, myslím, je vám tu prítomným, osobitne blízka. Je to oblasť reštrukturalizácie podnikového a bankového sektora, v ktorej sa problémy hromadili dlhodobo. Mnohé, tie v podnikovej sfére, majú korene ešte pred novembrom 1989. Čím bolo problémov v tejto sfére naakumulovaných viac, tým bolo menej chuti a odvahy ich riešiť. Preto už samo odhodlanie sa do tohto explozívneho problému pustiť pokladám za úspech.

Reštrukturalizácia bankového sektora je v prítomnosti v podstate dokončená. Uskutočnila sa v dvoch etapách: prvá, v decembri 1999, pozostávala z navýšenia základného imania v Slovenskej sporiteľni, vo Všeobecnej úverovej banke a v Investičnej a rozvojovej banke a z presunu časti klasifikovaných pohľadávok na novozriadenú Slovenskú konsolidačnú a sčasti na Konsolidačnú banku. Výsledkom prvej etapy reštrukturalizácie bola konsolidácia finančných charakteristík uvedených bánk ku koncu roku 1999, ktorá umožnila pokračovať v činnosti týchto bánk v roku 2000 a vytvorila dodatočný časový priestor na skončenie ich reštrukturalizácie a prípravu privatizačného procesu. To utvorilo predpoklad na ďalšie pokračovanie ich reštrukturalizácie a privatizačného procesu.

Druhá etapa reštrukturalizácie bánk sa uskutočnila v júni t. r. Vychádzala z výsledkov diagnostických auditov portfólií bánk a vzala do úvahy aj odporúčania finančného poradcu pre privatizáciu. V rámci druhej etapy sa na Slovenskú konsolidačnú postúpilo približne 30 mld. Sk klasifikovaných pohľadávok. Výsledkom reštrukturalizácie je kvalitatívna zmena: kapitálová primeranosť bánk okolo 10 %, čo zodpovedá medzinárodným účtovným štandardom. Podiel klasifikovaných úverov pod dvadsaťpercentnou hranicou a tiež dostatočná likvidita týchto bánk. Je to výrazná zmena kvality bankového sektora.

Privatizácia bánk pokračuje v súlade s plánom, ktorý schválila vláda. Proces sa dostal do realizačnej fázy. Do konca roku 2000 sa dokončí výber strategického partnera pre Slovenskú sporiteľňu, do Všeobecnej úverovej banky ako minoritný investor vstúpi niektorá z multilaterálnych finančných inštitúcií - EBRD alebo IFC. Po skončení výberu investora pre Slovenskú sporiteľňu sa začne tender na výber strategického partnera pre Všeobecnú úverovú banku. Jej privatizácia by sa mala dokončiť najneskôr v druhej polovici budúceho roka. Súbežne s privatizáciou Slovenskej sporiteľne a Všeobecnej úverovej banky prebieha aj privatizácia Investičnej a rozvojovej banky.

Vari ešte zložitejším procesom je finančná reštrukturalizácia podnikovej sféry. Je to proces spojený s opatreniami v rôznych oblastiach. Ich cieľom je dosiahnuť obnovenie finančných tokov v ekonomike. Tieto opatrenia vo svojom komplexe majú vytvoriť predpoklady na:

1. Odchod neživotaschopných podnikov z trhu, ale zároveň aj na ďalšie produktívne využitie dubióznych aktív.

2. Obnovenie financovania životaschopných podnikov externými zdrojmi a rekapitalizáciou podnikovej sféry.

3. Vyriešenie problému starých dlhov, ktoré brzdia a deformujú finančné toky v ekonomike.

Problém odchodu neživotaschopných podnikov z trhu rieši novela zákona o konkurze a vyrovnaní. Novela, ktorá je v platnosti od 1. augusta 2000, priniesla novú, reštrukturalizačnú vetvu do konkurzného konania a umožnila, spolu s novelami súvisiacich zákonov, prevádzkovať podnik, resp. jeho životaschopnú časť aj po vyhlásení konkurzu.