Živou vodou je kúpyschopnosť

Podmienkou zníženie nepoctivej zahraničnej konkurencie

Odpoveď prezidenta Zväzu kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu Igora Stodolu na otázku, čo môže a čo by mal štát urobiť, aby sa zvýšil príspevok odvetvia pre ekonomiku Slovenska, sme uverejnili 24. novembra, dnes uverejňujeme druhú časť jeho názorov.

„Slovenský ľahký priemysel nepatril napriek svojej nezastupiteľnej úlohe v národnom hospodárstve SR k preferovaným odvetviam,“ uvádza Igor Stodola. Po novembri 1989 došlo v dôsledku rozpadu trhov bývalej RVHP, rozpadu domácej veľkoobchodnej siete a dovozu lacného tovaru zo zahraničia a nízkej kúpyschopnosti obyvateľstva k výraznému poklesu produkcie. Napriek tomu má podľa prezidenta zväzu odvetvie kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu svoje

silné stránky,

z ktorých v súčasnosti profituje a môže profitovať i v budúcnosti. K nim patrí predovšetkým vysoký podiel na zamestnanosti v ekonomike a priemysle, ako aj vyvažujúca pozícia pri riešení zamestnanosti v ekonomike štátu a v jednotlivých regiónoch. Obuvníci si môžu počítať k dobru nadpriemerný podiel pridanej hodnoty na jednotku výroby, ale aj nižšiu ekologická záťaž odvetvia (najmä v porovnaní s ťažkým priemyslom), s čím súvisí nižšia potreba investícií pri prechode na ekologické štandardy EÚ. Významná je aj nižšia investičná náročnosť odvetvia, z čoho vyplýva, že jeho modernizáciu a rozvoj je možné uskutočniť ľahšie ako inde. Nevraviac už o tom, že je zamerané na krytie základných životných potrieb obyvateľstva (obúvanie) a má zároveň úzke väzby na materiálové potreby ostatných národohospodárskych odvetví (strojárstvo, doprava, poľnohospodárstvo, zdravotníctvo, armáda, polícia a pod.). S dlhoročnou tradíciou výroby na Slovensku súvisí zručnosť pracovnej sily. Obuvnícka a kožiarska výroba je atraktívna i pre rozvoj malého a stredného podnikania. Nemožno však nevidieť aj jeho

slabé stránky.

Tými sú: nízka ekonomická výkonnosť a finančná likvidita vyplývajúca z nízkeho využívania výrobných kapacít, podkapitalizácia, nedostatok vlastných zdrojov na obnovu, modernizáciu a reštrukturalizáciu (tieto procesy neprebehli tak ako vo vyspelých krajinách), úverové zdroje sú ťažko dostupné a drahé. Odvetvie sa vyznačuje nízkou produktivitou práce z pridanej hodnoty a nízkym objemom investovania do strojových zariadení. Prevažuje zastaraný strojový park, z čoho potom vyplýva i nižšia výkonnosť ako vo vyspelých krajinách. V časti sortimentov nie je schopná domáca ponuka z hľadiska ceny konkurovať lacným dovozom z rozvojových krajín. Produkcia tovarov je najmä štandardného charakteru, čo vyplýva z toho, že väčšina podnikov bola svojou výrobno-technickou základňou orientovaná na východné trhy. Následkom nízkeho využívania kapacít sú vysoké fixné náklady, no financovanie firiem zaťažuje aj vysoký stav pohľadávok, vysoké úverové zaťaženie po privatizácii a drahé úvery. Vysoká miera opotrebovanosti strojových zariadení, nízke odpisové sadzby strojov a zariadení, vysoký podiel práce vo mzde a nízke priemerné mzdy patria k ďalším súčasným negatívam odvetvia.

Pozitívne výsledky dosiahli vďaka etablovaniu sa niekoľkých svetoznámych výrobných zahraničných firiem, ale aj zvýšením exportnej aktivity a stabilizáciou niektorých domácich firiem (Vulkan Partizánske, Hitop Partizánske, JAS Export Bardejov). V čase transformácie došlo k atomizácii slovenského kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu zo šiestich veľkých výrobcov na terajších približne 75 podnikateľských subjektov zamestnávajúcich viac ako dvadsať pracovníkov. Tento stav je zrejme nezvratný a nemožno očakávať, že by v budúcnosti vznikli podniky s niekoľko tisíc zamestnancami, produkujúce desiatky miliónov párov obuvi ročne. Podobne ako v iných priemyselne rozvinutých krajinách, aj na Slovensku bude typický

obuvnícky podnik

zamestnávať do sto pracovníkov a podnik so 400 - 500 zamestnancami sa bude považovať za veľký. „Vznik väčšieho množstva menších firiem však znamená, že jednotlivé podniky budú mať obmedzený ekonomický potenciál a ťažko budú môcť vykonávať činnosti súvisiace s rozvojom odvetvia,“ podotýka Igor Stodola. „Mám na mysli predovšetkým výchovu kvalifikovaných pracovníkov, technický rozvoj, tvorbu technickej legislatívy a prípadne ovplyvňovanie štátnej hospodárskej politiky. Bude preto nevyhnutné, aby sa v rámci odvetvia rozvíjali štruktúry umožňujúce združiť potenciál jednotlivých podnikov.“

Ako sa bude ďalej uberať vývoj v slovenskom kožiarskom a obuvníckom priemysle? Podľa prezidenta zväzu, po roku 2000 určujúci vplyv budú mať vnútorné sociálne, ekonomické a politické podmienky Slovenskej republiky a tiež globálne trendy. V súlade s celosvetovou tendenciou presúvať kožiarsku i obuvnícku výrobu do oblastí s nižšími výrobnými nákladmi a výhodným zemepisným postavením treba rátať s tým, že v odvetví budú dominovať zahraničné subjekty. Tieto podniky budú v porovnaní s tuzemskými výrobcami disponovať technologickým a organizačným know-how vyššej úrovne, výhodnejšími kapitálovými zdrojmi a rozvinutejšími odbytovými kanálmi. Je predpoklad, že časom nadobudnú v slovenskom kožiarskom a obuvníckom priemysle prevažujúci význam. V prospech tohto tvrdenia hovorí súčasná realita. Už

etablované firmy

(Rieker obuv, Elefanten, Gabor, Rialto a Ecco) potvrdzujú, že vyspelá obuvnícka výroba na Slovensku nemusí zaniknúť. Vzhľadom na očakávanú integráciu Slovenska do EÚ budú v v tomto smere pôsobiť predovšetkým relatívne nízke investičné náklady, potrebné na modernizáciu a reštrukturalizáciu priemyslu, ako aj rýchly investičný efekt a možnosť likvidácie technického zaostávania ešte pred vstupom do EÚ. Ďalšie oživenie by malo prispieť vysoký stupeň kooperácie so západoeurópskym priemyslom cez doplňujúci import surovín, strojov a zariadení.

Zuzana Krútka