Hudba nie je náhoda

To, že sa dnes venuje hudbe, nie je náhoda. Ani výber hudobného štýlu nie je výsledok samovoľných hier osudu. Berco Balogh s hudbou žil od narodenia. Jeho starý otec i otec boli kvalitní muzikanti, a tak doslova rástol s ich inštrumentálnym umením. A hoci jeho rovesníci inklinovali oveľa viac k modernejšiemu popu ako Bee Gees, Rolling Stones a pod., mladého Berca oveľa viac lákalo púšťať si platne Franka Sinatru, Elly Fitzgeraldovej.

„Neviem, či som bol chybný, ale to bola hudba, ktorá mi dávala podstatne viac než čokoľvek iné, aj keď moderné trendy popu boli tiež zaujímavé,“ priznáva Berco Balogh. Aj dnes je swingu, soulu a džezu verný, a to aj napriek tomu, že u nás neprináša až takú popularitu ako trebárs rock či iné moderné hudobné odvetvie. Už päť rokov je sólistom v svetoznámom orchestri Gustáva Broma, čím sa môže zo slovenských interpretov len málokto pochváliť. Spolu s M. Jakabčičom, J. Griglákom vydali nedávno CD Bee Connection, či chodia koncertovať po džezových scénach doma i v zahraničí.

Vďaka orchestru Gustáva Broma sa dostal na mnohé veľké európske scény. „V takom famóznom a legendárnom orchestri, aký vytvoril Gustáv Brom, nemáte šancu byť priemerným. Tento orchester tvoria veličiny českej a slovenskej hudobnej scény. Vstupoval som doňho s veľmi malou dušičkou. Pozorne som sledoval každého člena tímu tak na javisku, ale aj mimo neho. To nie sú muzikanti či speváci, ktorí by vám odpustili niečo polovičné. Pri nich musí človek drieť naplno a byť profesionálom v každom smere. Som veľmi rád, že som jeho súčasťou. Vďaka nemu mám príležitosť presviedčať ľudí, čo viem,“ vyznal sa Berco Balogh.

„Berco urobil na sebe obrovský kus práce. Vyrástol, stal sa z neho vážny profesionál, a to nielen v speve, ale vo všetkých aktivitách, ktoré sú nevyhnutné pre túto profesiu. Preto je stále sólistom orchestra, inak by nemal šancu. Nedávno sme vystupovali s orchestrom v Prahe. Jedným zo sólistov pre ten večer bol Karel Gott. Nechal sa presvedčiť od nášho manažéra Tibora Lenského, aby si vypočul Bercovo sólo. Doslova žasol nad jeho výkonom a s obdivom poznamenal, aký nám vyrástol schopný spevák. A práve tá práca na sebe bola nevyhnutá, ak chcel obstáť v tvrdej konfrontácii orchestra, a to nielen doma, ale aj vonku. To ho prinútilo k niečomu, čo, žiaľ, na slovenskej hudobnej scéne nie je – preraziť kvalitou. Keby ostal doma, rozhodne by nebol tam, kde sa momentálne nachádza,“ zhodnotil prácu Berca Balogha súčasný dirigent orchestra Gustáva Broma Vlado Valovič.

Napriek tomu, že v Európe už dávno ocenili spevácke umenie Berca Balogha, a veľmi podrobne sledujú jeho vývoj, doma sa mu pozornosti dostáva sporadicky a predovšetkým s príslovečnou dávkou špekulatívnosti či nevraživosti. Pred rokom vydal B. Balogh s Big Bandom Gustáva Broma pri príležitosti prvého roku úmrtia svetoznámeho F. Sinatru spomienkový album – Hello, Frankie Boy. Išlo o CD, ktoré prinieslo nášmu poslucháčovi známe i menej známe hity tohto velikána svetového swingu. Nešlo len o obyčajné kopírovanie skladieb či napodobňovanie prejavu veľkého Sinatru. To si koniec koncov taký orchester, akým je tím Gustáva Broma, ani nemohol dovoliť. Zaujímavé aranžmán skladieb, ale aj Baloghova vlastná invencia pri prejave zaručili výbornú predajnosť CD v zahraničí, no doma zostalo nepovšimnuté.

„Na Slovensku chýbajú kvalitní kritici, hudobní žurnalisti, ktorí by napísali pravdu o niektorých interpretoch a dielach a formovali vkus poslucháčov. Na mediálnej scéne nie sme ani naučení čítať skutočne odborné posudky. A kto by ich aj písal, keď u nás neexistuje školstvo, ktoré by vychovávalo fundovaných odborníkov na modernú hudbu. Mnohí v rámci honby za komerčným úspechom siahajú po ľahšej, ale veľmi nebezpečnej ceste – a to prispôsobovaniu sa lacnému vkusu širokých más. Namiesto pravidelného posúvania a vzdelávania divákov kvalitnou modernou hudbou, počuť z rádií, televízií v prevažnej väčšine len brakovú tvorbu. Samozrejme, že vkus poslucháča treba rešpektovať, ale popritom mu podsúvať a vysvetľovať aj hodnotnejšiu tvorbu a on si potom vyberie. A je častým javom, že siahne nielen po svojom štýle, ale nechá sa ťzviesťŤ aj náročnejšou hudbou. Vo svete je bežné, že mladí ľudia chodia tak na rockové, heavy metalové skupiny, ale prídu si vypočuť i džez, swing, soul či vážnu hudbu. No musia predovšetkým o nej vedieť, že existuje. My neučíme ľudí, že popri momentálne hitovej hudbe existuje aj iný žáner, iní interpreti, ktorých svet uznáva. Treba ľudí učiť, že popularita ešte neznamená kvalitu. A to si musia uvedomiť aj mecenáši rôznych podujatí. Prehodnotiť koho podporovať, koho oceňovať. Nielen tých populárnych ľudí, ale predovšetkým tých, ktorí prinášajú na trh a ľudstvu skutočné hodnoty vysokej kvality, a je jedno, či je to lekár, spevák, fyzik, matematik, herec. A kým sa toto nenaučíme, tak ťažko doma doceníme ľudí, ktorí naozaj niečo vedia, ktorí sa dokážu bez problémov vlastnou prácou presadiť mimo našich hraníc. A aj preto je Berco Balogh u nás podstatne menej docenený ako trebárs v Česku či v iných európskych krajinách,“ zamyslel sa Vlado Valovič. „V Česku dokážu jednotliví manažéri, hudobné vydavateľstvá spolupracovať. Hoci ide o konkurenciu, dohodnú sa na tom, komu a kedy vyjde nový album. U nás takáto kooperácia neexistuje, diela vychádzajú živelne, bez akéhosi zámeru, koncepcie. Navyše hrdinom väčšinou býva iba jeden človek, kým v Česku dokážu oceniť všetkých tých, ktorí vo svojom odbore vynikajú. Preto mládež stále vie, popri nových interpretoch, skupinách, kto je Gott, Černoch, Korn, Zelenková, Vondráčková či iní hudobníci, ktorí sa preslávili a stále sú verní kvalite. Nie je nikto zaznávaný len preto, že je buď starý, alebo sa nevenuje práve najmodernejšiemu štýlu. Rovnako dokážu presadiť vlastnú tvorbu, ako aj zahraničnú. A to na Slovensku chýba,“ doplnil Berco Balogh.

Stela Geregayová