Chyba morálky či...?

Komentuje Peter Višváder

Problém 2162 akciových spoločností, ktoré majú akcie na doručiteľa a do konca roku 1999 ich podľa novely zákona o cenných papierov a Obchodného zákonníka mali preregistrovať v Stredisku cenných papierov na akcie na meno, už dávno prekročil hranice porušovania legislatívy a siaha do oblasti morálky a politického princípu.

Vláda, ktorá iniciovala tento zákon a transparentnosť privatizačného procesu, si vo svojom volebnom programe stanovila ako jednu z priorít (najmä vďaka tomuto heslu zvíťazila aj vo voľbách), už rok trpí stav, ktorý odporuje zákonu. Nie je dosť razantná pri jeho presadzovaní, hoci sa v SCP nejaké pohyby v preregistrácii akcií dejú a k 31. 12. 2000 sa pripravuje nový zoznam podnikov, ktoré si nesplnili zákonnú povinnosť. Už samotná jeho budúca existencia je dôkazom, že litera zákona opäť nebude naplnená.

Tragikomické na celej veci je to, že koalícia, ktorá v roku 1998 euforicky sľúbila očistu v politike a privatizácii, sa svojím váhaním dostáva sama do podozrenia. Je naozaj dôvodom meškania pri napĺňaní litery zákona iba fakt, že svoju povinnosť si nesplnilo – až – 2162 spoločností? Teda, že ide o veľký počet podnikov s veľkým dosahom na makroekonomiku? Nemusí to tak byť. Hoci sa súčasná koalícia sama stavia do pozície „naj“ (v oblasti morálky, riešení ekonomických problémov a podobne), na verejnosť sa niektoré z jej škandálov už dostali. Zaváňa aj táto kauza škandálom...? Navonok koalícia a opozícia pôsobia ako nezmieriteľní nepriatelia. Majú odlišné názory na riešenie najdôležitejších ekonomických a spoločenských problémov, primitívne pokrikujú na seba pri diskusii v parlamente, otvorene odmietajú spoluprácu a otvorene neraz ignorujú rokovanie v NR SR. To je jedna tvár našich politikov. Ak však ide o peniaze a ich súkromný kolobeh, viaceré prípady dokazujú, že na túto vec majú spoločný, priam totožný názor. Napriek všetkým snahám kabinetu M. Dzurindu o ilúzii o novom smerovaní politiky v prospech občana. Povedzme to otvorene: ročné váhanie nevylučuje ekonomické prepojenie koalície a opozície v sprivatizovaných podnikoch. Prečo inak by mala vláda záujem (ročný odklad nie je ničím iným) na tom, aby zostali majetkové prepojenia z privatizácie počas V. Mečiara utajené?

Jedno je verejne deklarovať snahu o nápravu a druhé je konať v tejto veci. Vari sa spoliehajú na to, že občan má krátku pamäť? Alebo, že je pri pritvrdzovaní ekonomických podmienok zaujatý hľadaním spôsobu ako prežiť natoľko, že na takéto dôležité politické sľuby zabudne? Pokiaľ vláda tento problém nevyrieši, dovtedy je jasné, že si dala do úst veľké „sústo“ morálky, ktoré nevie stráviť. Riešenie je pritom len jedno: že buď na zozname podnikov, ktoré neurobili zadosť zákonom, bude nula, alebo budú zrušené. Otázka však je, na čo vláda pri razantnom riešení tohto problému čaká. Na to, kým ich bude menej, aby už vymazanie z obchodného registra nebol makroekonomický problém? Koľko to má byť? Desať, sto, tisíc? Alebo vzájomne ekonomicky prepojená koalícia a opozícia prišli na to, že padli do svojej pasce a hľadajú spôsob ako tento zákon obísť? Nevedia, na koho majú akcie previesť? Ľudia by určite čakali väčšiu vynaliezavosť elity našej spoločnosti. No aj tu sa ukazuje ich akoby slaboduchosť či beznápaditosť, tak príznačná pre ich prácu vo vláde a v parlamente. Kým posledné dve-tri vety sú iba domnienky a teoretické úvahy, jedno je isté: vláda a súčasná koalícia sľúbili v programe a začali realizovať niečo, na uskutočnenie čoho nemajú dosť sily a možno ani odvahy.