Keď v byte zazvoní dvojica, nesmiete stratiť hlavu

Dobré mravy a vzťahy v podomovom obchode

Náš spotrebiteľ sa mohol stretnúť hneď na začiatku „slobodného“ podnikania s množstvom predajcov, ktorí ho s veľkou vervou presviedčali o prednostiach svojho tovaru. Spotrebiteľ bol dobromyseľný, teda ľahko spracovateľný. Nevedel si predstaviť, že by bol nerovnocenným partnerom, že ľudia, ktorí ho presviedčajú, môžu hovoriť aj nepravdu, vyzdvihovať iba určitú časť pravdy. Ak bol ponúkaný tovar ešte málo známy, predávajúci mohol určiť aj veľmi vysokú cenu. Je však paradoxné, že ešte aj dnes, keď vlastne každý má určitú skúsenosť s podomovým alebo tzv. sálovým predajom, vždy niekto naletí sugestívnemu a dobre vytrénovanému predávajúcemu. Rýchlo vysvetliť, osobne očariť, podmaniť a predať. To bol recept, ktorý väčšinou zapôsobil. Spotrebiteľ, aj keď podpisoval určitú zmluvu, nevedel, že táto zmluva, dobre vymyslená a slúžiaca predovšetkým predávajúcej organizácii, je napadnuteľná a môže od nej odstúpiť. Kúpil si, podpísal si, tak čo chceš. Kuriózne je, že spotrebiteľ ani nevedel, keď kupoval tovar od predávajúcej dvojice formou podomového predaja, aký vysoký stupeň právnej ochrany mal. Od platnosti zákona 108 z roku 2000 sa táto právna ochrana ešte zvýšila. O problematike podomového predaja som sa porozprával s JUDr. Dušanom Vilímom z odboru legislatívy ministerstva hospodárstva.

- Problém je v tom, že typové zmluvy neupravuje Občiansky zákonník. V roku 1992, keď sa začalo hovoriť o vstupe do Európskej únie a začali sa preberať aj smernice tejto organizácie, narazili sme na problém typových zmlúv. Tieto zmluvy sa v právnom systéme vtedy ešte ČSFR upravili v zákone 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa vtedajšej dikcie typovej zmluvy, každá

typová zmluva,

ktorá mala byť uvedená „na trh“, potrebovala posvätenie príslušným ústredným orgánom štátnej správy. Napríklad ministerstvo hospodárstva je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu spotrebiteľa a vnútorného trhu. Napriek tomu ani jednu typovú zmluvu nemalo možnosť, od svojho vzniku až do roku 1998, posúdiť ako typovú. Lízingové spoločnosti alebo predajcovia tovarov prostredníctvom teleshoppingu podomovým obchodom vyslovenou ignoranciou nepovažovali za potrebné si nechať svoje zmluvy posúdiť. Medzitým platí už aj judikát Najvyššieho súdu SR, že typové zmluvy sú síce platné, ale neúčinné a bez odsúhlasenia nemalo by sa podľa nich vymáhať plnenie. Keďže ministerstvo hospodárstva si túto skutočnosť uvedomovalo, nakoniec pri novele zákona o ochrane spotrebiteľa (310), ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 2000, posudzovanie typových zmlúv zo zákona vypustilo, ale povedalo sa, že typová zmluva nesmie byť v rozpore s dobrým mravom. Súčasne sme v zákone 310 definovali, čo je to dobrý mrav.

Hovoríme stále o zmluvách, ktoré používali aj používajú predajcovia rôznych firiem. Často sa však predaj uskutočňoval bez zmlúv (napríklad koženkové kufríky, masážne strojčeky, kuchynské nože a pod. a jediným dokladom, v tom lepšom prípade, zostávala pre spotrebiteľa pokladničná potvrdenka a veľa ubezpečení o kvalite tovaru). Spotrebiteľ na 90 percent nevedel, že orgán štátnej správy je v prípade právneho sporu na jeho strane a má šancu uspieť aj voči silnej, často anonymnej organizácii podomového predaja.

- Áno, je to tak. Teraz už to nie je na orgáne štátnej správy, ale na príslušnom súde, lebo súd je inštancia, ktorá od 1. januára bude posudzovať, či typová zmluva naozaj nepoškodzuje spotrebiteľa. V pôvodnom znení zákona 634 z roku 1992 v paragrafe 23 sa hovorí: Dohľad

nad ochranou

spotrebiteľa zahŕňa schvaľovanie typových zmlúv vykonávané ústrednými orgánmi štátnej správy. Takáto jurisdikcia v novele 310 už nie je, ale je definovaná typová zmluva. Zo znenia zákona vyplýva, že typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľom zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a najmä podmienky, ktoré viažu predaj výrobku, alebo poskytnutie služby, na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, to sú tie lavínové obchody. Nesmie tiež obsahovať podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil predávajúcemu ďalšieho spotrebiteľa, to sú pyramídové hry.

Zastavme sa na chvíľu. Pre spotrebiteľa je teda dôležité, aby si uvedomil, že naozaj má oporu v zákone, a keď niekto príde za ním do bytu alebo na pracovisko, aby si niečo objednal, a potom až medzi rečou sa dozvie, že tú výhodu, tú „zľavu“ dostane až keď získa ďalšieho spoločníka na predaj povedzme čistiacich potrieb (pyramídové hry), tak vtedy jednoznačne postupuje predajca v rozpore so zákonom.

- S terajšou dikciou § 23 a dobrými mravmi sa tiahne veľký problém zadefinovania dobrých mravov od roku 1811. V roku 1811 rakúsky Občiansky zákonník vôbec ako prvý začal používať pojem

„dobrý mrav“,

len to nevedel definovať. Aby sa pracovníkovi ministerstva hospodárstva tento problém vôbec podarilo nejako „nahryznúť“, pátrali sme po archívoch. Našli sme rozsudok bývalého Najvyššieho ríšskeho súdu z roku 1927, keď sa začínala veľká hospodárska kríza. Podnikateľské subjekty v Nemecku sa správali približne tak ako u nás teraz. Vtedy Najvyšší ríšsky súd povedal: budete spĺňať toto, alebo nebudete fungovať nijako. Definovali sme, že konanie v rozpore s dobrými mravmi sa na účely ochrany spotrebiteľa ako takého rozumie: nie je dobrým mravom také konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky. Ďalej je tam ešte niečo dôležitejšie: konanie, ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri dodržaní dobromyseľnosti. To znamená: ako spotrebiteľ musím byť dobromyseľný, že sa ponúkajúci správa voči mne slušne, a v čestnosti a zvyklosti, pri ktorej sa (ne) využíva omyl, vyhrážka a tak ďalej.

Nemyslíte si, že slušné podnikateľské subjekty sa zrejme snažia vychádzať v ústrety dobrým mravom aj v ústrety dikcii tohto zákona 108 o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji. Spotrebiteľ sa však stretáva aj s inými (pracovníkmi) a firmami, ktoré sa nesnažia správať „slušne“.

- Žiaľ, je to pravda. Lízingové spoločnosti sa viac-menej podriadili tejto dikcii zákona napriek tomu, že si v minulosti typovú zmluvu nenechali schvaľovať, ale oni sa väčšinou prirodzene správali slušne. Podomový predaj (s obľubou sa predstavujú ako pracovníci „priameho“ predaja) je zo zákona rovnocenný s predajom v „kamenných“ obchodoch. Aj podomoví predajcovia

musia predávať

predovšetkým bezpečný výrobok. Predaj sa musí uskutočniť na základe zmluvy. Podomoví predajcovia sú spravidla vopred pripravení na predaj svojho výrobku, tovaru, majú už zmluvu pripravenú (občan alebo spotrebiteľ ju už nemá možnosť ovplyvniť). Preto, keď spotrebiteľ nie je si istý, či tá zmluva je správna alebo nesprávna, aj tak si môže tovar kúpiť. Tu je práve rozdiel od predaja v kamennom obchode, že spotrebiteľ pri podomovom obchode môže odstúpiť od kúpy bez udania akéhokoľvek dôvodu do sedem dní. Môže odstúpiť aj v takom prípade, keď tovar použil. Spotrebiteľ by mal vedieť, že nestačí, ak mu predávajúci dá P. O. BOX, pošta tá a tá. Poštová schránka nestačí, musí tam byť plná adresa.

Ivan Klačanský