Zákony podivných náhod

Existuje naozaj šťastie a náhoda, alebo sa dá všetko okolo nás vedecky vysvetliť zákonom pravdepodobnosti? Stretnutie s dávnym priateľom vo vlaku môže byť iba záležitosťou matematiky, nie osudu.

Vedci tvrdia, že náhody či zhody okolností sú jednoducho výsledkom toho, že si ľudia väčšinou zapamätajú podivnú súhru faktov. Ľahko pritom zabudnú všetko, keď sa nič zvláštne nestalo. Klasickým príkladom je, keď sa dvaja cudzí ľudia stretnú na večierku a zistia, že majú spoločného priateľa. „Aký je ten svet malý...,“ poviete, keď sa vám čosi podobné prihodí.

Je však celkom prirodzené, že sa na večierkoch a podobných akciách schádzajú ľudia z rovnakých sociálnych a príjmových skupín, rovnakej úrovne vzdelania a z rovnakej oblasti. Teda pravdepodobnosť, že stretnete niekoho, s kým máte čosi spoločné, je vyššia, než sa na prvý pohľad zdá.

Vedci zistili, že každý jednotlivec má vo svojom okruhu v priemere okolo 150 ľudí, ktorých považuje za známych či blízkych. Každý z nich má preto približne 23-tisíc známych svojich priateľov. Povedzme, že máme päť známych na jedného blízkeho priateľa, a toto číslo sa zvýši na 600-tisíc.

Šanca, že vo vlaku stretnete niekoho, s kým máte spoločného známeho, je prekvapujúco vysoká. Napríklad pre obyvateľa Veľkej Británie je približne 1 ku 100. Ak vezmeme do úvahy aj sociálno-ekonomické faktory ako počet ľudí cestujúcich vlakom alebo miesta, kde sa schádza veľa ľudí, pravdepodobnosť sa ešte zvýši.

Podobne je to aj s ďalšími „zhodami okolností“. Napríklad zistíte, že ste sa narodili v rovnaký deň ako niekto iný. Čo myslíte, koľko ľudí potrebujete, aby ste pravdepodobnosť, že najmenej dvaja z nich majú narodeniny v rovnaký deň, zvýšili na viac ako 50 na 50? Dni v roku, a teda možných narodenín, máme 365. Odpoveď by mohla byť približne polovica z 365 – teda 180. V skutočnosti je to iba 23.

Vysvetlenie spočíva v tom, že nehľadáme zhodu medzi špecifickými dátami, ale iba medzi dvoma akýmikoľvek dátumami narodenia dvoch ľudí. Tým sa znižuje počet ľudí potrebných na vytvorenie zhody.

Čím menej špecifikujeme svoje požiadavky, tým je pravdepodobnosť zhody vyššia. Nádej, že v jedinom hode dvoma kockami padnú dve šestky, je 1 ku 36. Avšak pravdepodobnosť tohto javu pri 25 pokusoch je 50 na 50. Čím dlhšie to budete skúšať, tým väčšiu máte šancu. Výskumy psychológov ukázali, že ľudia odhadujúci šancu na zhodu náhod používajú jednoduché a zdá sa, že veľmi praktické pravidlá. Ak je jedna zhoda náhod dvakrát „bizarnejšia“ než ostatné, ľudia ju považujú za dvakrát nepravdepodobnejšiu. Teória pravdepodobnosti však ukazuje, že možnosť zhody sa nemení lineárne, ale oveľa zložitejšie.

Hoci vedci hľadia na každodenné náhody s opovrhnutím, pokiaľ sa prihodia vo vede, majú k nim náležitú úctu. Zdanlivé náhody v prírode veľakrát viedli k dôležitým vedeckým prelomom.

Napríklad, pokiaľ sa chemické prvky utriedia podľa atómovej váhy, zdá sa, že sa združujú do skupín s rovnakými vlastnosťami. Náhoda? Ruský chemik Dmitrij Mendelejev si to nemyslel – a v roku 1871 zverejnil svoju Periodickú sústavu prvkov, ktorú dnes nájdete vo vybavení každého chemického laboratóriá. Ukázalo sa, že táto „náhoda“ je výsledkom zákonitostí určujúcich správanie elektrónov v atómoch.

Úžasný objav dvojitej špirály DNA tiež možno pripísať na vrub náhode. Na začiatku päťdesiatych rokov si jeden austrálsky biochemik všimol, že zhluky kľúčových chemikálií v DNA – s kódovým názvom A, T, G a C – sa zoraďujú podľa akéhosi pravidla. Keď sa skombinovali zhluky A a T, vždy sa vyrovnali na úroveň G a C. Vedci Cambridgeskej univerzity Crick a Watson sa domnievali, že je to kľúč k záhade a použili ho na nájdenie štruktúry DNA. Táto „náhoda“ im pomohla k Nobelovej cene a položila základy modernej genetiky.

Kozmológovia na „náhodách“ postavili celé teórie. Na najzáhadnejšiu, tzv. veľké číslo zhody, poukázal po prvý raz v tridsiatych rokoch nositeľ Nobelovej ceny britský vedec Paul Dirac. Vyráta sa tak, že sa vek vesmíru vydelí časom potrebným na to, aby lúč svetla preťal elementárnu časticu. Výsledok je 10 na 38. Potom sa sila elektromagnetického poľa vo vnútri atómu vydelí príťažlivosťou vo vnútri tohto atómu. Výsledok je 10 na 38. Čo teda spája príťažlivosť elementárnej častice a vek vesmíru? Niektorí si myslia, že táto súvislosť je iba náhodná, podľa iných to dokazuje doteraz neobjavené spojenie medzi subatomárnym svetom a celým vesmírom.

To je pravé čaro náhod. Zvyčajne ide o obyčajnú zhodu náhod alebo výstrel naprázdno. Niekedy však vskutku významnú. Poznať rozdiel medzi týmito prípadmi je veľmi zložité – ale môže to vyniesť aj Nobelovu cenu.

Medzi najviac kontroverzné vysvetlenie náhod patrí teória „morfologického spojenia“, s ktorou po prvý raz vyšiel v roku 1981 bývalý výskumný pracovník Cambridgeskej univerzity Rupert Sheldrake. Ten tvrdí, že všetky živé bytosti sú spojené „morfologickým poľom“, ktoré im umožňuje využívať skúsenosti ostatných. Niekomu to možno znie ako rituál Nového veku, podľa Sheldrakea však existujú dôkazy, že ľudia na celom svete zisťujú, že je jednoduchšie urobiť niečo, čo už bolo niekedy a niekde urobené.

(mb)