Človek, čo si zobral Rusko

Vladimir Putin mal byť niekým iným, hoci tvrdil: Budem v rozviedke

„Najviac na mňa zapôsobilo, ako je možné malými silami, doslova silami jedného človeka, dosiahnuť to, čo nedokážu celé armády. Jeden rozviedkar rozhodoval o osudoch tisícoch ľudí. Aspoň ja som to tak chápal. A žiadna Akadémia civilného letectva už ma nezaujímala. Urobil som svoje rozhodnutie.“

Hoci sa ruský prezident Vladimir Putin rozhodol na jar, tesne pred prezidentskými voľbami, rozdávať kontroverznú knihu, ktorá naplno odhaľovala jeho osobu: Z prvej ruky - rozhovory s Vladimirom Putinom (Vydavateľstvo Bagrius, Moskva 2000), nechcel tým ovplyvňovať rozhodovanie voličov. Ale kniha išla „na dračku“, a tak je to dodnes. Zahraničné vydavateľstvá sa totiž naďalej pretekajú v tom, kto rýchlejšie preloží Putinovu „spoveď“. Takmer dvestostranová útla paperbacková knižka troch novinárov - Natálie Gevorkjanovej, Natálie Timakovej a Andreja Kolesnikova - vznikala v podstate len počas šiestich seansí neskoro večer, trvajúcich vždy niekoľko hodín, po ktorých Putin pravidelne dodal: Už ste sa spýtali všetko alebo sa ešte pozhovárame?

Zdalo by sa, že Putinov život je veľmi jednoduchý, ako on sám tvrdí: „Školu som skončil, šiel som na univerzitu. Univerzitu som skončil - do KGB. KGB som skončil - opäť na univerzitu. Z univerzity - k Sobčakovi (dakedajší petrohradský starosta - pozn. SB). Od Sobčaka - do Moskvy. Potom - k administrácii prezidenta. Odtiaľ do Federálnej služby bezpečnosti. Potom ma vymenovali za premiéra. Teraz som prezident. Všetko!“ No nechce sa veriť, že by neboli žiadne podrobnosti... „Ale áno, boli.“

Autori nepriniesli v dialógoch s prezidentom len Putinov pohľad na život. Napríklad pohľad na vlastné detstvo, rodičov a vtedajšie pomery sú konfrontované s ešte žijúcimi pamätníkmi jeho rodičov a malého Putina. Medzi nimi aj s jeho učiteľkou. „Váš syn sa neučí v škole z celej sily. Mohli by ste sa mu doma viac venovať, ja sa budem v škole. Mohol by sa učiť aj bez trojok...,“ prezradila V. D. Gurevičová z dialógu s Putinovým otcom. Prečo sa vlastne Putin stal pionierom až v šiestej triede? „Bol som dovtedy chuligán, a nie pionier,“ tvrdí súčasný prezident. Avšak, „ešte než som skončil školu, začal som pomýšľať na to, že by som chcel pracovať v rozviedke, aj keď mi to pripadalo nedosiahnuteľné, ako let na Mars. Čítal som o tom knihy a chodil na filmy. Krátko na to som chcel byť námorníkom, ale potom znovu rozviedkarom“.

Dá sa povedať, že pasáži po skončení strednej školy, štúdiu na univerzite a dráhy rozviedkara je skutočne venovaná asi najväčšia časť dialógov Putina s autormi. Jeho tréneri juda, v ktorom od detstva vynikal, mu rovnako pripravovali inú dráhu: „Voloďa sa ako športovec môže prakticky bez skúšok dostať na kú.“ Toho sa bál aj Putin, keďže, ako prezradil, „otec bol veľmi autoritatívny človek“. Vybral si však na prekvapenie štúdium práva. „Aby som sa dozvedel, ako sa človek stane rozviedkarom, zašiel som si už niekedy na začiatku deviatky do kancelárie KGB pre styk s verejnosťou. „Chcem u vás pracovať,“ hovorím. „To nás teší, ale má to niekoľko háčikov.“ „Akých?“ „Po prvé, snaživcov a dobrovoľníkov neberieme. Po druhé, človek sa k nám dostane až po vojne alebo po nejakej civilnej vysokej škole.“ „Samozrejme, že som sa zaujímal po akej.“ „Po hocijakej.“ „Ale akej dávate prednosť?“ „Právu.“ Od tej chvíle sa začal Putin pripravovať na právnickú fakultu leningradskej univerzity a „nikto ma už nemohol zastaviť“.

„Vo štvrtom ročníku ma kontaktoval človek a pozval ma na schôdzku. Nepovedal mi síce, kto je, ale ja som naraz všetko nejako pochopil, pretože mi povedal: „Ide o vašu budúcnosť a ja by som sa o tejto veci s vami rád porozprával. Nechcem zatiaľ spresňovať, kam by to bolo.“ „Keď nechce povedať kam, znamená to, že tam.“ Do „orgánov“ sa, samozrejme, chcel dostať okamžite, aj keď mal na pamäti, že „snaživcov a dobrovoľníkov neberieme“.

Putin sa nevyhol v dialógoch takmer žiadnej zo šteklivých otázok. Pokiaľ ide o politické ovzdušie v čase, keď sa šplhal hore, „na represie som nemyslel. Predstavy o KGB som si urobil na základe romantických príbehov o práci rozviedkarov. Mohol som byť bez akéhokoľvek preháňania pokladaný za úspešný produkt vlasteneckej výchovy sovietskeho človeka“.

„Vedel som o kulte osobnosti, že trpeli ľudia a že bol potom kult osobnosti odhalený a odmietnutý... bol som však ešte len chlapec. Keď som šiel na univerzitu, bolo mi 18, keď som ju absolvoval, 23“. Kto však chcel vedieť, vedel všetko. „Žili sme predsa v totalitnom štáte. Aký hlboký ten kult osobnosti bol, aký závažný, to sme si ani ja, ani nikto z mojich priateľov neuvedomovali.“ Je zrejmé, že KGB si svojich pracovníkov vyberá. Vedel vtedy o tom, že mu nalinkovali cestu rozviedkara? „Samozrejme, že nie. Tam platil takýto prístup. Povedali napríklad: Ponúkame vám prácu na tom úseku, na ktorý vás pošleme. Súhlasíte?“ Podľa Putina, kto odmietol alebo zaváhal, mal už po kariére.

Cesta úspešného rozviedkara vyvrcholila v NDR. Najprv si ho ešte v kontrarozviedke všimli pracovníci zahraničnej rozviedky. „Do rozviedky som chcel. Jej pracovníci boli považovaní za biele golieriky. Samozrejme, že sa tam mnoho ľudí dostalo protekčne. Bohužiaľ, je to tak. Všetci vieme, čo to za sovietskych časov znamenalo pre človeka dostať sa do zahraničia.“ Putin vedel, že pôjde do Nemecka, tlačili ho do nemčiny. „Aby mohol ísť človek do NSR, musel ešte nejaký čas pracovať na príslušnom oddelení ústredného orgánu, jeden, dva, tri roky. To bol jeden variant. V podstate som to mohol urobiť. A druhý variant bol ísť okamžite do NDR. Ja som sa rozhodol, že radšej pôjdem okamžite.“

Kniha ponúka aj úsmevnejšie reakcie prezidenta. Na vopred pripravenú podozrievavú otázku, z akých dôvodov napríklad odmietal do prezidentských volieb (keď sa stal dočasným prezidentom po odstúpení Jeľcina) cestovať do zahraničia, potmehúdsky odpovedal: „Formálne preto, že prezident aj premiér nemajú právo súčasne vycestovať za hranicu. A ja som bol súčasne aj premiér, aj prezident.“ Autori knihy si to s Putinom rozdali „Z prvej ruky“ aj v politickom ringu. Hoci sa Putin pri odpovedi „Kto mu najviac z mužov minulosti imponuje?“ opäť smial, bol to vraj Napoleon Bonaparte. A ak má byť seriózny, potom de Gaulle.

Putin „Z prvej ruky“ tvrdí, že nikdy nechcel byť prezidentom. Ale keď sa Jeľcin rozhodol odísť skôr, „nezačal som ho odhovárať... Moja prvá reakcia bola, že nie som pripravený“.

„Vtedy mi povedal: Keď som sem prišiel, aj ja som mal iné plány. Život sa však tak posplietal. Tiež som sa o to neusiloval, ale stalo sa. Myslím, že aj u vás je taký osud, že treba prijímať rozhodnutie. Krajina je u nás rozsiahla. Dostanete ju.“ Putin má dnes podľa seba pocit zodpovednosti, ktorý vychádza z jedného osobného pravidla: neželieť za krokom, ktorý urobil. „Ak pochybuješ, vraciaš sa dozadu, a tým riskuješ. Treba analyzovať. Ale len preto, aby sa skorigoval kurz, ktorý si si vybral.“ Jedna z fotiek v knihe Z prvej ruky - rozhovory s prezidentom Putinom, je aj fotografia z 31. 12. 1999, kde kráča za prezidentom Jeľcinom. Niekoľko sekúnd na to urobil Jeľcin prekvapivé gesto smerom k Putinovi: „Berte si Rusko!“

Je zrejmé, že osobná spoveď Jeľcinovho následníka nemala byť len predvolebným ťahom. Mala byť aj vysvetlením, kto Putin vlastne je a čo zamýšľa s Ruskom, ktoré si v roku 2000 zobral od Jeľcina.

Slávka Blazseková