Miloševičov odchod

Na prelome tisícročí sa celý Balkán dostal s najväčšou pravdepodobnosťou na dlhší čas do sféry západného vplyvu. Ide o mimoriadne vzácny moment. Juhovýchodná Európa, tradičné dejisko bojov o vplyv najrozličnejších mocností a kultúrnych centier, bola, s miernym zveličením, v podobnej situácii až v rímskych časoch.

Že vývoj neodvratne nabral takéto smerovanie, sa dalo tušiť už počas minuloročného bombardovania Juhoslávie, keď sa Rusko, ako jediný možný globálny protihráč Západu v týchto zemepisných šírkach, nezmohlo na viac ako verbálne odsúdenie útokov aliancie. Už vtedy bolo len otázkou času, kedy sa občania Juhoslávie, sužovaní hospodárskou krízou a vystavení úplnej izolácii, rozhodnú skončiť boj s veternými mlynmi, ktorý viedlo ich vedenie personifikované v osobe prezidenta Miloševiča. Čas nastal v septembri a všetko prešlo bez krviprelievania.

Rýchlo sa však ukázalo, že Miloševičovým odchodom ohniská napätia vôbec neprestali existovať. Svedčia o tom teroristické útoky albánskych teroristov na srbských policajtov v južnom Srbsku, pripravované referendum o nezávislosti v Čiernej Hore, ale aj pretrvávajúca etnická nevraživosť v Bosne či Macedónsku. Okrem toho ako ďalší potenciálny zdroj nestability sa javia hospodárske problémy regiónu. Ukazuje sa totiž, že ekonomicky nevyspelé krajiny Balkánu len ťažko zápasia s globalizačnými výzvami spojenými s otváraním vlastných trhov silnejšej konkurencii. Možné dôsledky týchto ekonomicko-spoločenských tráum naznačujú októbrové voľby v Rumunsku, v ktorých sa výrazne presadili exkomunisti a ultranacionalisti.

Čo teda novovzniknutá situácia znamená pre Balkán? Vznikli naozaj predpoklady pre obdobie hospodárskeho rastu a prosperity, ako často odznieva na stretnutiach predstaviteľov EÚ a krajín juhovýchodnej Európy? Alebo začiatok nového tisícročia bude poznačený krehkou stabilitou, založenou na zahraničnej vojenskej prítomnosti a rovnováhe medzi krajinami regiónu udržiavanej podľa rímskej zásady divide et impera? Nechajme sa prekvapiť.