Kríza európskeho sna

Magický rok 2000 ubral projektu budovania mohutnej a vplyvnej európskej rodiny trochu čara. Nejde síce o otrasy, z ktorých by sa stará dáma nemala spamätať. Len o príznaky anémie, ktoré však nemožno prehliadnuť.

A to rok vcelku nebol ani taký zlý. Hospodársky rast v krajinách EÚ sa dostával do správneho rytmu, nezamestnanosť klesala, v únii sa to v duchu globalizácie len hmýri fúziami a akvizíciami. Dokonca aj euro (síce s problémami a s malou pomocou centrálnej banky) dokazuje, že je životaschopné. Ba nechýbali ani vízie. Definitívne tak došlo k vykresleniu kontúr a položeniu základov európskej jednotky rýchleho nasadenia, ktorá by mala mať 60 000 mužov.

Čo však chýbalo, boli jednota a zanietenosť, také potrebné na presadenie veľkých myšlienok. Nedostatok sa najlepšie prejavil na historicky najdlhšom summite v Nice, kde sme namiesto spolupráce pri vypracovaní inštitucionálneho základu pre efektívne fungujúcu rozšírenú EÚ boli svedkami boja „do posledného kresla v Európskom parlamente”. Veľké krajiny sa viac-menej úspešne snažili o získanie hlasovacích poistiek, respektíve zachovania práva veta v pre nich kľúčových oblastiach, tie menšie sa nakoniec uspokojili so zvýšením počtu hlasov vo viac a v menej kľúčových európskych inštitúciách. Ak otázka bola príliš horúca, lídri EÚ ju jednoducho odsunuli do budúcnosti. Kandidáti vrátane Slovenska sledovali celý proces reformy únie väčšinou mlčky, ale o to pozornejšie, a pritom vcelku úspešne plnili svoje kapitolové povinnosti.

Architektov veľkej Európy aspoň tak ako cieľavedomé presadzovanie národných záujmov na najvyššej úrovni môže trápiť aj absencia pocitu európskej spolupatričnosti medzi občanmi únie. Hádam najexplicitnejší boli Dáni, ktorí v referende odmietli spoločnú menu. Ale aj v ďalších členských krajinách prieskumy verejnej mienky prezrádzajú napríklad strach z rozšírenia.

Vôbec, problémy na národnej úrovni zostávajú stále v EÚ prioritou. Hádam najmedializovanejšia bola tragikomická rakúska trauma s Haiderom. Pritom fakt, že Brusel formálnymi sankciami proti Viedni zasiahol do vývoja, nemení nič na skutočnosti, že išlo o vnútornú záležitosť nášho suseda. Nakoniec embargo padlo a ultranacionalista sa nedávno vrátil z audiencie u pápeža.

Nemecko pozorne sledovalo korupčný škandál kresťanských demokratov z Kohlových čias, a pritom úspešne zreformovalo daňový systém. Vo Francúzsku sa stredobodom korupčnej aféry stal prezident Chirac a veľkú verejnú debatu vyvolal návrh na korzickú autonómiu. V Británii premiér Blair bojoval s pádom popularity, zatiaľ čo výstredný Ken Livingstone sa znovu stal starostom Londýna.

Samozrejme, niektoré problémy sa týkali aj väčšej časti kontinentu. Boli nimi napríklad imigranti vrátane slovenských Rómov. V lete zasa prepravcovia a farmári pozdĺž Európy blokovali cesty a prístavy, keď žiadali zníženie cien pohonných látok . Tie v dôsledku vysokých spotrebných daní a vysokej ceny ropy na svetových trhoch prekročili všetky psychologické hranice. Zaujímavé však je, že aj v tomto prípade východiská, ktoré volili jednotlivé vlády, mali regionálne špecifiká. Paríž s dlhou tradíciou štrajkov a protestov ustúpil. Londýn so živou spomienkou na železnú lady sa ozbrojil „mimoriadnymi právomocami na riešenie hroziacej národnej krízy”.

No, zdá sa, čo v roku 2000 Európanov najviac zjednocovalo, bol strach zo šialenstva. Na rozdiel od podobných prípadov v minulosti však nešlo o obavy ideologického charakteru. „Pravdepodobne celá Európa je postihnutá chorobou šialených kráv z dôvodu spoločného trhu a voľného obehu tovarov medzi 15 členskými krajinami EÚ,” napísal francúzsky denník Le Monde.