Blízky východ navždy a ďaleko

„Rozdiel medzi snom a dohodou spočíva v tom, že sen môže byť jednostranný,“ ironicky prebudil pred pár rokmi vtedajší izraelský premiér Šimon Peres palestínskeho prezidenta Jásira Arafata snívajúceho o vyhlásení štátnosti pre svoj národ. Tento rok vo svojom sne pokračoval a opäť neúspešne. V nešťastnú septembrovú trinástku šampanské nevybuchlo, orchester prišiel o džob a Arafat si zopakoval predslov z roku 1999, keď sa 4. mája prvý pokus o vyhlásenie štátnosti nevydaril. Rovnako bol na tom aj stredný východ. Sporadické špacírovanie sa amerických a britských stíhačiek (ktoré OSN nikdy oficiálne nepovolila) nad dvoma rovnobežkami vykolíkovanými cez Irak prinieslo tento rok zopár obetí tesne pred Vianocami. Celkovo „kontrolným letom“ podľahlo už 317 obetí a 954 civilistov sa zranilo. „Nerobíme si ilúzie o brutalite Husajna, napriek tomu prosíme, aby ste urobili správnu vec: Zrušte sankcie,“ vyzvalo ešte začiatkom roka 70 kongresmanov Clintonovu vládu. Márne, podľa jeho šéfky diplomacie „neexistuje väčší nepriateľ pre zdravie irackej verejnosti ako Saddám Husajn“. Mesačný prídel „vďaka“ programu Ropa za potraviny pozostával z 2,5 kg ryže, 2 kg cukru, 150 g čaju, 1 kg šošovice či fazule, 150 g soli, 1 kg jedlého oleja, 2,7 kg detského mlieka, 250 kg mydla a 350 g saponátu, pričom podľa OSN sa každému Iračanovi ušlo ročne (!) 252 dolárov. Každé piate dieťa trpelo podvýživou a tretina obyvateľstva nevie ani čítať, ani písať.

Vráťme sa však na Blízky východ. Tento rok sa tam totiž zvláštne opakovala história, pričom neúspešní boli všetci hlavní protagonisti. Americký prezident B. Clinton chcel dohodu, no odíde z Bieleho domu bez toho, aby ho nominovali na Nobelovu cenu mieru, o ktorej sníval. Izraelský premiér E. Barak chcel pre židovský štát bezpečnosť, takže predčasne odišiel z postu premiéra, avšak jeho februárový comeback je v ohrození. Sýrsky prezident H. Asad chcel tento rok konečne vydobyť naspäť pre krajinu územie, ale zomrel skôr ako Golanské výšiny zapísali do rokovacieho diára. A niekde medzi týmito jednostrannými snami hovorili všetci o tom, že problém prvenstva sliepky alebo vajíčka, ktorý tak dlho paralyzoval rokovania, je vyriešený. Výsledok? Strany neboli schopné ani len naskicovať rámcovú dohodu. Dôvod? Kým na začiatku to bol strach z Arafata, neskôr už aj z jeho štátu a dnes sú najväčším strašiakom palestínski utečenci z izraelskej diaspóry.

S Arafatovým termínom počítalo okolo 52 % Palestínčanov. Napriek patchworku nehostinného územia bez infraštruktúry a úrodnosti na Západnom brehu a v pásme Gazy, ktorý Izrael pre budúceho palestínskeho suseda zošíval ako základ štátnosti, výstavba židovských osád pokračovala kontinuálne, aby sa podľa osadníkov založili „fakty na pôde“. Blízkovýchodná logika totiž naďalej spočívala v tom, že podľa počtu obyvateľstva by sa mala prerozdeľovať pôda. A tu bol jeden z problémových bodov dohody. Od začiatku roka bolo jasné, že termín vyhlásenia samostatného štátu sa nesmie dodržať. Avšak bez odstránenia Arafata, ktorý je pre Izrael v podstate pohodlná figúrka. Z júlového Camp Davidu tak prakticky odchádzal spokojný len Izrael, obohatený o americký úsmev za 17 mld. USD, zhmotnený do rakiet s plochou dráhou letu Tomahawk (dolet do 2000 km).

Výstup šéfa pravicového Likudu A. Šarona na Chrámovú horu - presne v deň palestínskeho sviatku, a to posilneného skupinkou izraelských vojakov a jeho reč, že toto posvätné miesto troch náboženstiev nebude nikdy patriť Palestínčanom, rozpútali peklo, ktoré prerástlo do stále trvajúcej intifády. Tento výstup mal rovnaký scenár ako v roku 1996, dokonca aj rovnakú prvú obeť - dieťa. A rovnako v tom istom roku odstúpil predčasne izraelský premiér, vtedy Š. Peres, aby podobne ako Barak dnes - na čele Strany práce - získal podporu a manévrovací priestor na rokovania s Palestínčanmi a Sýriou.

Posledný návrh B. Clintona, ktorý oprášil z Camp Davidu, je vlastne len vypáchnutým vínom s novou etiketou. Nepočíta totiž so štatútom východného Jeruzalema a za vzdanie sa Chrámovej hory žiada Izrael zákaz návratu palestínskych utečencov. Predsa „fakty na pôde“ sú nie vždy potrebné. Práve to stavia nôž pod krk J. Arafatovi, ktorého tlačia k múru protiizraelské militantné hnutia. Násilie na okupovaných územiach a vnútorná vládna kríza v Izraeli však šikovne prekričala požiadavku smerom k Tel Avivu, aby plnil rezolúcie vyzývajúce ho na odchod z Golán či zo Západného brehu, či lepšie povedané, aby správne vykladal inak medzinárodne zrozumiteľné dokumenty.