Podnikateľom či do rozpočtu?

Vláda malých podporuje, ale oni sa „nechcú“ vyvíjať

Ak počet živnostníkov za posledných desať rokov na Slovensku stagnuje, je to vizitka neschopnosti našich politikov a ekonómov. Veď všetci majú plné ústa predvolebných sľubov a programových vyhlásení novonastupujúcich vlád, ako budú podnikateľom pomáhať. No dopracovali sme sa k paradoxu. Na konci roku 1999 bolo v SR 266 903 živnostníkov, pričom v roku 1992 ich bolo 286 284. Čo si treba myslieť o podpore tohto stavu, ak za obdobie liberalizácie trhu klesol ich počet o takmer 20-tisíc, pričom stále balansuje medzi dvoma uvedenými hranicami? Navyše ku koncu roku 1999 po dlhšom období Slovensko zaznamenalo pokles v počte podnikateľov - slobodných povolaní, keď ich bolo 11 231 (s medziročným poklesom o 1715). Trvalý pokles sa zaznamenáva u samostatne hospodáriacich roľníkov a o 3,3 % klesol počet ziskovo orientovaných organizácií - právnických osôb, keď do tohto roka vstupovalo 58 333 spoločností.

Za týmito číslami treba hľadať ekonomické, legislatívne a administratívne bariéry podnikania, ktoré chcú politici stále odstraňovať. Či už ide o neúmerne vysoké daňové a odvodové zaťaženie, nedostupnosť úverov a všeobecný nedostatok kapitálu, neprehľadné legislatívne prostredie a platobnú neschopnosť - popísali sme o nich už veľa a stále sa opakujú.... Ak si uvedomíme, že na podporu a rozvoj malého a stredného podnikania sú ročne vo forme úľav na daniach, podpory zamestnanosti, preberania záruk či rôznych úverových liniek vynakladané miliardy korún, a pritom je výsledok takmer nulový, politikmi brzdený rozvoj malých podnikov a živnostníkov by nemal zostať bez povšimnutia verejnosti. Veď ide o plytvanie peňazí. Inak totiž nemožno nazvať situáciu, keď na jednej strane záručná banka a medzinárodné fondy podnikateľom peniaze prednostne a za zvýhodnených podmienok poskytnú a obratom ich od nich odčerpá štátny rozpočet na daniach a odvodoch. Na ilustráciu: v roku 1998 výška zliav na dani z príjmov fyzických a právnických osôb podľa zákona č. 286/1992 predstavovala 1,15 mld. Sk. No hneď v roku 1999 si vláda peniaze od podnikateľov odčerpala tým, že pritvrdila limity odpisov pri kúpe osobných automobilov na 450-tisíc Sk. MF SR argumentovalo tým, že sa nemusia voziť na luxusných autách, no skutočný motív bol jednoznačný: zvýšiť na úkor podnikateľov príjmy štátneho rozpočtu. Týmto opatrením sa od nich v nasledujúcom roku odčerpalo asi 500 mil. Sk. Alebo od 1. 1. 1999 bola znížená tvorba rezervy na opravu hmotného majetku, ktorá ovplyvňuje základ dane z príjmov. A vo výpočte takýchto legislatívnych zmien by sme mohli pokračovať. S trochou zveličenia sa možno spýtať, či by nebolo v tejto situácii jednoduchšie, keby časť peňazí na podpory a dotácie pre podnikateľov putovalo priamo do rozpočtu. Aspoň by ich to administratívne nezaťažovalo a štátny administratívny moloch by takéto transakcie ľahko zúradoval.

Na takéto paradoxy sa však neprihliada a každá vláda sa preteká v tom, aby finančný objem uvedených podpôr bol z roka na rok vyšší. Napríklad v záručných programoch bolo poskytnutých 6,5 mld. Sk v roku 1998 a o rok neskôr o 2 mld. Sk viac. Alebo v príspevkových programoch to bolo v roku 1998 vyše 564 mil. Sk, v roku 1999 už 629 mil. Sk. Podobne je to aj pri vykazovaní počtu školení malých a stredných podnikateľov. Z roka na rok ich počet rastie, ale načo budeme podnikateľov školiť, keď ekonomicky nemôžu prežiť? Summa summárum, štát alebo vláda by sa nemala pri podpore podnikania orientovať iba na finančné dotácie, ale mala by vytvárať dobré podmienky na jeho rozvoj tak, aby firmy prežili iba zo svojej práce. Tým by ich predovšetkým viedla k samostatnosti, k vedomiu, že spoliehať sa môžu sami na seba nielen pri zakladaní firmy, ale aj v konkurenčnom boji. Okrem toho sa už roky ukazuje, že systém rôznych zliav a podpôr je cestou k nezákonnému obohacovaniu sa: mnohí špekulanti založia firmu, fungujú iba dovtedy, kým sa na ne vzťahujú zľavy, a potom sa preregistrujú. Napodiv, stále to robiť môžu, zákon nevyžaduje pri zakladaní firmy finančnú bezúhonnosť! To si potom vyžaduje veľa kontrolných inštitúcií a kontrolórov, ale je to aj zrkadlom čistoty podnikateľského prostredia. V zásade totiž platí: čím sú kvalitnejšie zákony, prístupnejšie úvery a rozumne stanovená výška odvodov, o to menej podporných a dotačných programov podnikatelia potrebujú na prežitie.

Paradoxná situácia nastáva napríklad aj v oblasti štruktúry podnikateľov. V podstate od roku 1992 máme na Slovensku uvedenú štruktúru: 18 % malých a stredných podnikateľov pracuje v oblasti priemyslu, 14 % v stavebníctve, 37 % v obchode a 27 % v oblasti služieb. Pritom od samého začiatku naši vládni predstavitelia zdôrazňujú, ako treba podporovať najmä výrobné odvetvia a v nich posilňovať úlohu živnostníkov a malých podnikateľov ako subdodávateľov. Do týchto oblasti sa vkladajú aj nemalé finančné prostriedky. No práve v stavebníctve a v priemysle zaznamenali za posledné tri roky malí a strední podnikatelia pokles...

Akoby problémov nebolo dosť, uvedené paradoxy sú zvýraznené aj tým, že na podpore malých podnikateľov a živnostníkov si postavilo slušnú živnosť niekoľko agentúr a .sprostredkovateľských firiem Ich slušný profit nehatí ani skutočnosť, že napriek podpore sa uberajú veci práve opačným smerom, ako by mali.

Peter Višváder