Vysoké školy tápu

Chýba ochota i peniaze

Slovenské vysoké školstvo prešlo po roku 1989 zatiaľ jedinou reformou, aj tá však ostala na polceste. Zákon č. 172/1990 Zb. o vysokých školách vrátil českým a slovenským vysokým školám to, bez čoho vysoká škola nie je vysokou školou - akademické práva, slobodu a autonómiu. Zakotvil však aj niekoľko ochranných mechanizmov, v tom čase síce opodstatnených, no dnes už viac-menej brzdiacich rozvoj vysokých škôl. Navyše tento zákon neriešil viaczdrojové financovanie vysokých škôl. Viaceré jeho ustanovenia boli v európskom priestore cudzie. Zo všetkých súčastí školskej sústavy je situácia vysokých škôl v porovnaní s EÚ najhoršia. Na Slovensku študuje na nich iba 6 % populácie, kým priemer v EÚ je 14 %. Financovanie tvorí najboľavejšiu časť vzdelávacieho systému v SR, veď má klesajúcu tendenciu. Výdavky na jedného študenta VŠ tvoria iba 38 % oproti roku 1990. V Česku sa do vzdelania investuje suma prevyšujúca 70 mld. CZK, kým na Slovensku je to len niečo viac ako 6 mld. Sk. Chýbajúca koncepcia, a tým aj chýbajúce dlhodobejšie pravidlá definujúce rámec pre prostredie, v ktorom vysoké školy vyvíjajú svoju činnosť, spôsobuje, že vysoké školy nevytvárajú dlhodobejšie plány, tieto sa totiž nemajú o čo oprieť. To veľmi tlmí iniciatívu, ktorá by mohla viesť k vnútornej optimalizácii činností a čiastočne zmierňovať dôsledky kritickej situácie vo financovaní. Okrem toho, nerobí dobrú krv skutočnosť, že vysoké školy nevedia či ušetrené prostriedky im zostanú v budúcich rokoch.

Ingrid Stránska