Nedajú sa vyštrajkovať

Komentuje Eleonóra Bujačková

Výstražné zhromaždenia sú príznačne aj pre záver roka. Všetci ľudia, ktorí dostávajú nejakou formou od štátu peniaze, sa dožadujú väčších príjmov. Pred očami máme svojich niekoľko tisícoviek a v pamäti prešustrované miliardy z privatizácie, najrôznejšie korupčné aféry a tunelované podniky. Problém je v tom, že slovenský štát po novembrovej transformácii nezbohatol a dodnes nikto presne nepomenoval zodpovedných za dnešný marazmus. Aj preto na zvyšovanie miezd niet kde brať. Keď sa na začiatku reforiem hovorilo o nevyhnutnej skromnosti, o uťahovaní opaskov a o potrebe „dotknúť sa dna“, nebolo to iba rečnenie, aby spoločnosť mohla žiť na slušnej úrovni, aby sa mohla počas niekoľkých rokov aspoň sčasti priblížiť západným krajinám, musí si na to najskôr zarobiť vlastnou prácou. Všetky doterajšie politické garnitúry tento stručný a jednoduchý fakt jasne (teda nielen verbálne, ale aj praktickými krokmi) neoznámili. Naopak, neraz vyvolávali dojem, že k úspechu stačí vymeniť zlý systém za dobrý, nahradiť socialistické plánovanie voľným trhom. A tak neraz v snahe nestratiť vďačných voličov, boli skôr veľmi ústretoví. Z ústupčivosti sa zrodil vážny problém - predstava, že štát je bezodný, že z neho možno vydupať peniaze za každých okolností. Po pravde treba priznať, že ani sami vládni predstavitelia sa nesprávali ako zodpovední hospodári.

Ďalším vážnym problémom je, že väčšina tých, ktorí si nárokujú prísun financií, sa dožadujú „svojich práv“, sa na seba neraz pozerajú idealisticky. Svedectvá o lajdáckosti a nekvalitnej práci by mohol vydať nejeden z nás, keď sa totiž naskytla možnosť správať sa nemravne, mnoho ľudí ju využilo. Demokracia, žiaľ, nie je dokonalá forma vlády, pokiaľ si väčšina zle vyberie a zle sa správa, musí potom niesť následky, pričom rozumná menšina to spravidla „odskáče“. Máme v zásade dve možnosti, ako ísť ďalej. Buď pokračovať podobným spôsobom ako doteraz, prerozdeľovať, zadlžovať sa a zvýhodňovať silnejšie skupiny až k absolútnemu vyčerpaniu, alebo pochopiť, že štát je taký, aké je jeho obyvateľstvo, vyrovnať sa s chudobou a začať hľadať cesty, ako stúpať hore. Ak si vyberieme druhú možnosť, potom musí byť jasné, že nemožno zvyšovať mzdy každému, kto bude dosť hlasno kričať, aj keby mu adekvátnejšie ohodnotenie prislúchalo. Pokiaľ by mal štát v tomto smere niečo urobiť, potom je to predovšetkým pozametanie si pred vlastným prahom, sprehľadnenie hospodárenia štátnych podnikov.