Nielen sa dívať, aj predvídať

Nepotrebuje ekonomika Slovenskej republiky stratégiu?

Prišiel koniec roka, ba aj tisícročia. Asi všetci bilancujeme. Žiada sa položiť si aj niekoľko otázok spojených s ekonomickým vývojom Slovenskej republiky. Mnoho významných ekonómov hodnotí 20. storočie a aj kapitalizmus. Nie je nezaujímavé tvrdenie L. Thruowa, známeho člena Rady ekonomických poradcov prezidenta USA L. Johnsona, že kapitalistický systém v podobe, v akej sa uplatňoval po druhej svetovej vojne, dospel k prirodzenému koncu svojej cesty. Toto tvrdenie možno umocniť takým faktom, ako je podiel USA na svetovej priemyslovej výrobe, ktorý klesol zo 75 % na 23 %. Zrútil sa však aj komunizmus a asi 1,9 miliardy ľudstva sa rozhodlo pripojiť ku kapitalistickému svetu.

Nezmení sa kapitalizmus? Nepoznamená to ekonomickú cestu ekonomík sveta? Vieme ako? Myslia na to slovenskí ekonómi? Saudská Arábia ako najväčší svetový producent ropy má v nových podmienkach konkurenta,

zásoby ropy

pod Kaspickým morom. Pracovníci ropného priemyslu majú iste odlišný ekonomický svet ako pred pádom Sovietskeho zväzu. Nemenia tieto ekonomické udalosti pravidlá starého ekonomického sveta? Základné pravidlá hry po druhej svetovej vojne určovali USA, vyplývalo to už z ich spomenutého podielu na priemyselnej výrobe. Ekonómi historici hovoria, že po vojne bol vytvorený súbor pravidiel pre unipolárny ekonomický kapitalistický svet. Ale k čomu došlo? Európa aj Japonsko sa spamätali a zmenili sa na silné mocnosti a súperia s USA o ekonomickú nadvládu. Budú aj naďalej platiť unipolárne pravidlá? Bude sa víťaz z tejto trojice (s posilnenou Európou) snažiť vnútiť svoje pravidlá? Komu a čomu bude patriť 21. storočie? Veľkým regiónom? Trieštia sa štáty – bolo to v bývalom ZSSR, v Juhoslávii a hlási sa aj Kanada, Španielsko a Francúzsko. Možno aj Veľká Británia. Zažili sme to aj v Česku a na Slovensku. Ako sa to odrazí v zahraničnom obchode? Nezmení sa objem voľného obchodu v troch uvažovaných regiónoch? Bude regulácia medzi regiónmi? Bude teória komparatívnych výhod, ktorá výhody viazala na prírodné zdroje a veľkosť tovární, prevládajúcim pravidlom v nastávajúcom storočí?

Ak ste mali v minulosti ropu, ťažili ste ropu, ak ste mali pôdu, pestovali ste poľnohospodárske produkty. Každý mal akési prirodzené miesto vo svetovej ekonomike. Už sme sa presvedčili ako mení ekonomiku sveta výroba polovodičových čipov, počítačov a softvéru. Spočiatku malý podnik Microsoft

ovládol svet.

Počítačovým softvérom sa dá zaoberať v SR, Chile či USA, niet prirodzenej komparatívnej výhody. Nedostatok prírodných zdrojov nelimituje rozvoj. Nie je to výzva pre Slovensko kadiaľ sa uberať? Čo do počtu obyvateľov je Európa väčšia ako USA, ale nezamestnanosť je významne vyššia, 12-percentná, ba v niektorých krajinách až 20-percentná. Skoro ako v rokoch svetovej krízy. To USA vôbec nepoznajú, opäť išli v posledných ôsmich rokoch hore, výrazne zvýšili tvorbu pracovných miest.

Poznáme sily, ktoré budú rozhodovať o budúcnosti kapitalizmu? Budú to sily, ktoré pomôžu ekonomike SR? Opäť pripomeniem významný postreh L. Thruowa „Navyše budeme musieť spolupracovať v oblasti makroekonomiky, pretože v opačnom prípade by nás mohli makroekonomické problémy všetkých zničiť.“ A tu je možno aj hlavný problém ekonomického systému SR. Náš ekonomický stroj ani po 11 rokoch kapitalizmu nemá makroekonomické parametre kompatibilné so svetom. Od roku 1990 žiadna hospodárska politika neriešila to, čo má. Potvrdzuje to taký významný makroekonomický parameter, ako je

podiel výdavkov

obyvateľstva na HDP. Od roku 1993 sa tento podiel u nás pohybuje na úrovni 0,49 (materiál vlády ho projektuje v tejto výške aj na rok 2004). Vyspelé ekonomiky majú tento podiel rovný 0,65, ba aj 0,68, napríklad USA, Holandsko či Veľká Británia. To je asi o 39 % viac. Podiel príjmov obyvateľstva na HDP v USA je 0,82, teda 82 percent HDP sú príjmy obyvateľstva, u nás iba 53 %. To znamená, že v USA je to o 55 % viac. Aká ekonomická genetika nášho ekonomického „stroja“ generuje tieto neželané výsledky? Zamyslel sa niekto nad tým? Je to však logickým dôsledkom hospodárskej politiky založenej na potláčaní domáceho dopytu. Totiž v SR sa nám stalo iba raz, že náš HDP bol vyšší ako domáci dopyt. Inak bol vyšší domáci dopyt ako HDP. Ak je vyšší domáci dopyt znamená to, že výdavky všetkých ekonomických agensov boli vyššie ako príjmy. Z toho sa robil vždy iba jediný záver – treba znížiť domáci dopyt, znížiť výdavky.

Je to iste jedna z ciest, ale musíme vedieť, kedy sa pustíme tou cestou. Iná hospodárska politika by bola taká, že treba zvýšiť príjmy a vyrovnať ich na úroveň výdavkov. Keďže príjmy nás všetkých – domácností, vlády a podnikov – sú vlastne hrubým domácim produktom, potom zvýšenie príjmov žiada

zvýšiť HDP.

A táto cesta je iste náročnejšia, ale rieši to, aby ekonomický systém zabezpečil úroveň dvoch spomenutých makroekonomických parametrov, ktoré nás zaradia medzi dobre fungujúce ekonomiky. Inak hru, ktorú hrá svet, nedokážeme hrať. Ak malé Slovensko a malé Česko hrali v hokeji na majstrovstvách sveta finálový zápas a nie Kanada a USA, iste iba zato, že naši hokejisti majú parametre svetových hokejistov, teda aj hokejistov Kanady a USA. Neboli sme tam manipulovateľnou figúrkou.

Je pravdou, že sa už objavili myšlienky, že netreba ubíjať domáci dopyt. Alebo inak, viacerí dnes odvážne hlásajú včerajšie pravdy. Na dnešné pravdy si však trúfnu asi až zajtra. Nebude to neskoro z hľadiska myšlienok, ktoré sme spomenuli? Nie je to tak dávno, čo sa šťastné zajtrajšky vykresľované zamatovou revolúciou stali pre mnohých – dvadsať percent nezamestnaných - nešťastnými dneškami. Už dnes treba, aby sme snívali o šťastných pozajtrajškoch. Ekonómi veria v dlhodobé cenové vyrovnávanie jednotlivých ekonomických faktorov aj v priestore. Ľudia, ako to vidíme aj dnes, sa presunú do miest s vysokými mzdami

a zrazia ich dolu

alebo sa výroba presunie do miest s nízkymi mzdami a zvýši ich. V prípade, že máme ropu a má ju aj iný štát, máme dobré nielen mzdy, ale môžeme ťažiť obaja a sme v hre. Nové odbory sa nespoliehajú na prírodné zdroje, ale na intelektuálne kapacity, a tu môžeme byť ľahko vytlačení z hry. Ak bude v 21. storočí Európa rozhodovať o nových pravidlách, napríklad medzinárodného obchodu, nečakajme, že to bude tak, že tu sú a hrajte podľa nich. Aj my musíme byť pri ich tvorbe.

Dnes ešte nikto nevie, ako bude Európa postupovať ďalej v otázke spoločnej meny. Ale prevláda pocit, že sa s tým musí niečo urobiť, hoci Veľká Británia má výhrady. Ak bude mať výhrady, môže sa stať, že finančný

kapitál sa presunie

z Londýna inde na kontinent. Bude z toho profitovať Slovensko? Nemalo by byť pre Slovensko výzvou budovať si kvalifikačnú základňu pre 21. storočie a hlavne vynakladať investície na výskum a vývoj? Vieme, že svetové ekonomické ústavy si už položili otázku, „Čo by sa stalo, keby sa spojili vedecké schopnosti bývalého Sovietskeho zväzu v oblasti progresívnych technológií so špičkovým nemeckým výrobným potenciálom?“ Na Slovensku nehľadáme na podobné otázky odpovede, a keď, tak len jednotlivci. Ani hospodárska politika by už nemala presadzovať ekonomický atavizmus, či už v ekonomických nástrojoch alebo v podstate ekonomického systému. Treba si povedať, čo robíme dobre a čo zle. A to úprimne. Čo robíme zle, treba smerovať k tomu, čo je európsky štandard.

Prof. Ing. J. Husár, CSc.

Ekonomická univerzita

Bratislava