Inventúra do svedomia

Eleonóra Bujačková

Koľko sa už toho popísalo práve v tomto období, keď všetci, bez rozdielu veku i pohlavia, čakáme čosi nevšedné, krehké, osobité. Každoročne v decembri pozorujem nervózny dav darcov (seba v ňom) a pýtam sa: „Je toto práve ten najvzácnejší dar, je to ten prejav pozornosti, úcty, priateľstva... Dar je stav našej mysle, nápaditosti, šikovnosti, taktiky, duchaplnosti.”

Kdekto si dnes sťažuje na zlé medziľudské vzťahy. Boli zlé aj pred novembrom 1989, ale dnes mám neraz pocit, že sú ešte oveľa horšie. Závisť, bezohľadnosť, chamtivosť, surovosť, netolerantnosť, opojenie peniazmi, mocou, násilím. Mám pocit, že som toho vymenovala až príliš. Že to vôbec nesúvisí s úvodnými riadkami? Práve naopak, až príliš úzko sú posplietané tieto myšlienky. Spisovateľ a psychológ Erich Fromm kedysi dávno vo svojej rozprave o ľudskom srdci a jeho nadaní k dobru i zlu tvrdil, že nenávisť je patologická, že človek, ktorý vedome chce zlo, je nenormálny.

Je tu opäť koniec roka, tento však predsa len osobitý svojim postavením roka končiaceho storočia. Azda aj preto budú chvíle bilančné nástojčivejšie, znepokujujúcejšie.

Hrám už roky takú hru. Sama pre seba, v kútiku duše. Robím si svoj vlastný odpočet dobrých i zlých skutkov. Nebýva vždy inventúra bez chybičky. Možno aj vy, možno práve teraz, keď listujete v novinách, začínate svoju vlastnú inventúru. Možno vám hlavou prechádza vlak plný ničotných i chlebodarných myšlienok a vy viete, že až z toho vlaku vystúpite, budete môcť povedať – tak, konečne viem, čo je najdôležitejšie.

Je tu čas sviatočný, no v mnohých slovenských rodinách je to čas hľadania východísk z ničoty a biedy. Pre mnohé rodiny tieto dni nemajú príchuť slávnostnú, ale trpkú. Možno práve preto učme sa umeniu vzájomne sa obdarovať. Obdarovať sa úctou, láskou... no najmä ľudskosťou.

Eleonóra Bujačková