Nejasná správa o konci storočia

Vedecké vynálezy, ľudské práva, vojny, zločinnosť a nádej

Neviem ako budú historici budúcnosti hodnotiť nadchádzajúce roky, ale pri evaluácii 20. storočia, ktoré podľa našich kalendárov práve odchádza do minulosti, sa veru dobre „zapotia“. Ak do konca 19. storočia vývoj ľudskej civilizácie spĺňal predstavy určitej prirodzenej kontinuálnosti, posledných sto rokov je však pre ľudstvo akoby zrýchleným filmom. Vo vzdialenej budúcnosti budú historici a sociológovia zrejme o tomto období hovoriť ako o veľkom skoku dopredu s dôsledkami (negatívnymi, pozitívnymi?), ktoré my súčasníci zatiaľ iba tušíme, alebo o ktorých sa nám možno ani nesníva... Podľa všetkého budú o ňom hovoriť ako o storočí pokračovania priemyselno-technologickej revolúcie, ako o veku priemyselnej a kultúrnej globalizácie, tiež sexuálnej revolúcie (dekadencia dvadsiatych rokov, kultúra hippies a „deti kvetov“ rokov šesťdesiatych či sexuálny megapriemysel a búranie tabu o sexuálnych menšinách), internacionalizácie umenia, zrodenia šoubiznisu a ako o zrode obdobia informačnej revolúcie (internetizácia) a predovšetkým ako o storočí rozsiahlych sociálno-politických pokusov so vznikom a zánikom ideológií, vzrastom a pádom diktátorských režimov, vytyčovaním a potom búraním politických a vojenských deliacich čiar. Storočie volajúce po mieri a humanizme možno práve preto, že aj mier aj humanizmus v ňom dostávali tragické údery pod pás. Zmätené storočie, ktoré uzatvára ešte zmätenejšie milénium. Čas na oslavy? Možno. Určite však čas na úvahy, ako budú koniec nášho letopočtu vnímať naši potomci...

Storočie súbojov

Budú o ňom určite hovoriť ako o storočí súbojov. Súboje ideí a súboje ideológií. Veľkolepé ideály a ich menej veľkolepé pošliapanie. Podľa literatúry šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov ľudstvo v roku 2000 malo na vojny už len spomínať a duchovne obrodené a víťazné nad väčšinami chorôb budovať spoločnú prosperitu a dobýjať vesmír. Sny, v ktoré sa vtedy verilo.

Storočie objavov

Bude sa o ňom hovoriť ako o storočí objavov. Vynálezy na poli vedy a objavy napoly diabolské. Splodené ľuďmi na vyhubenie ľudí. Totálne protirečenie zákonov prírody. Yperit, Cyklón B, atómová bomba, napalm, psychické drogy, riadené strely, biologické zbrane, laser, špionážne družice a kozmický vojenský program. Preexponovanie ľudského zmyslu pre samozánik?

Storočie vojen

Určite to však bolo storočie vojen. Štatistiky tomu vďačne nasvedčujú. Keď zohľadníme všetky konflikty za posledných sto rokov na svete, fajka mieru v tomto storočí bola takmer nedotknutá. Boli to vojny za nezávislosť a slobodu, vojny proti kolonializmu, ale aj vojny za podrobenie sveta, vojny pre farbu pleti, náboženstvo a etnickú príslušnosť. Vojna studená, ktorá vygenerovala Berlínsky múr, čím vznikol nový pojem, nový symbol, nový precedens deliacich čiar. A v neposlednom rade to boli nikdy nevyhlásené, ale pokračujúce vojny človeka proti prírode, ktorá ho stvorila. Označia naši potomkovia náš vek vekom obdobím vzniku celoplanetárneho hnojiska?

Storočie ľudských práv

Istotne sa o ňom bude písať aj ako o storočí presadzovania ľudských práv. Od revolučnej emancipácie žien, všeobecného volebného práva, slobody prejavu, integrácie a ochrany práv etnických, náboženských a sexuálnych menšín až po právo byť v mene „ochrany“ týchto práv omylom zmasakrovaný zablúdenou riadenou strelou naplnenou ochudobneným uránom, a tiež právo byť ako individuálna entita zmietnutý vlnou konzumnej globalizácie. Práva vlastniť zbrane a „právo“ byť kedykoľvek nimi zastrelený. Práva zákonov a vďaka legislatívnym dieram právo obchádzať tieto zákony. Právo rozhodnúť o živote nenarodených detí či právo na eutanáziu. Právo milovať, ale aj nenávidieť... Ale bude sa o ňom písať aj ako o storočí potlačovania ľudských práv. Aj napriek tomu, že otroctvo už oficiálne vymizlo. Vznikli však gulagy, koncentračné tábory, lágre nútených prác, zneužívanie detskej práce a lacnej pracovnej sily národov rozvojového sveta. Kladom je, že vyše 40 % obyvateľov planéty (najväčší podiel v histórii ľidstva) na konci tohto storočia žilo v demokratických krajinách a tešilo sa z občianskych práv.

Storočie dobývania

20. storočie musí byť charakterizované ako etapa dobývania. Polárne výpravy dobyli oba póly zemegule, lokalizovali magnetické póly, ľudia pokorili najvyššie hory sveta, dosiahli temné dná oceánov, malým krôčikom preňho, ale veľkým pre ľudstvo človek vkročil na Mesiac, zvedavo pokukuje po Marse a iných vesmírnych telesách a vďaka teleskopom nabúrava skryté tajomstvá univerzu. Dobýva však nielen makro-, ale aj mikrokozmos. Vtrhol do skrytého sveta bacilov a vírusov, uvažuje o nanorobotoch na úrovni buniek či priam génov v ľudskom tele.

Storočie velikánov

Bez rozpakov, to bolo storočie velikánov. Len zopár mien - zo všetkých oblastí - na ilustráciu, podľa abecedného poriadku: Neil Armstrong, Fidel Castro, Chaplin, Churchill, Cousteau, Dalí, Einstein, Freud, Gagarin, Gándhí, de Gaulle, Hawking, Hemingway, Hitler, Kalašnikov, Kennedy, Lenin, Lennon, Mandela, Mao, Menuhin, Jesse Owens, Pol Pot, Solženycin, Stalin, Tito atď. A ešte Marilyn Monroe, Pelé, Matka Tereza, Mastroianni, Bill Gates... Niektorí prekvapili veľkosťou ducha, iní zasa veľkosťou svojej paranoje. Ďalší svojím umením, tragickosťou osudov, obetavosťou pre iných či revolučnými technológiami. Pri storočnom poobhliadnutí dozadu má byť na čo ľudstvo hrdé. Panteón nových hrdinov. Ale ľudstvo si má aj prečo spytovať svedomie. Veď aj vďaka ľahostajnosti, mocenským ambíciám či ideológii mohli vyrásť zlosynovia, ktorí na celé naše storočie vrhli tieň hrôzy a teroru.

Storočie atentátov

Ľudia budúcnosti možno nazvú naše storočie obdobím atentátov. Za sto rokov veľa významných činiteľov zomrelo predčasne úkladnou rukou vrahov. Sarajevský atentát na rakúsko-uhorského dediča trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku poslúžil ako šikovná výhovorka na prvé celoplanetárne meranie síl. Odstraňovanie politicky nepohodlných bolo bežným postupom. Svojich potenciálnych rivalov a tiež kritikov vo veľkom likvidoval Stalin - politikov, spisovateľov, dôstojníkov, umelcov... Leva Trockého nezachránil ani exil v Mexiku. Zahanbiť sa nedala ani hitlerovská mašinéria. Odstraňovanie exponentov okupantských síl bolo tiež formou odboja podrobených. Na vlastnej koži to zistil ríšsky protektor Reinhard Heydrich zastrelený českým a slovenským komandom vlastencov. Atentáty však pokračovali aj v mierovom období. Najslávnejším a zároveň najzáhadnejším zostáva dallasský incident, počas ktorého bol v roku 1963 zabitý John Fitzgerald Kennedy. Qui prodest? Komu to poslúžilo? Odvtedy dodnes sa pýtajú nielen historici. A odvtedy čoraz viac rastie podozrenie, že jednotlivé atentáty nie sú dielom jednotlivcov, ale stoja za nimi silné záujmové skupiny, či už politické, ekonomické (tajné služby, korporácie atď.), náboženské alebo mafistické. Vražda Roberta Kennedyho tiež nebola náhodná. Tak ako smrť černošského charizmatického aktivistu Martina Luthera Kinga či egyptského prezidenta Anvara Sadata. Poznáme príčiny trojnásobnej násilnej smrti v klane Gándhíovcov (Mahatmá, Indira a Radžív), aj teroristické pozadie únosu a likvidácie talianskeho expremiéra Alda Mora a vieme, že odstránenie salvádorského pokrokového prezidenta Salvadora Allendeho bola želané zo strany USA a CIA. Kto však zabil švédskeho premiéra Olofa Palmeho? Prečo musel zomrieť aktivista za mier na Blízkom východe Jicchak Rabin, a prečo existujú psychicky narušení fanúšikovia, ktorí svetu predčasne ukradnú fenomenálneho „chrobáka“ Johna Lennona? Našťastie v tejto kapitole je aj dlhý zoznam nevydarených atentátov. Hitler, pápež Ján Pavol II., Ronald Reagan, Fidel Castro, Saddám Husajn... Akým smerom by sa uberali dejiny 20. storočia, keby sa niektoré z nich podarili?

Storočie zločinnosti

Kapitoly násilia sa budú prerokúvať aj pri hodnotení fenoménu organizovaného zločinu. Za necelých sto rokov sa tajné kriminálne spolky a lokálne ohraničené gangy či zločinecké bandy založené na etnickej príslušnosti rozrástli na celoplanetárnu sieť a prenikli do všetkých štruktúr života spoločnosti. Prohibícia v dvadsiatych rokoch v USA vyprodukovala „velikánov“ zločinu ako Al Capone či Lucky Luciano a dovolila im „zamiešať“ sa aj do štátnej správy a veľkej politiky. Neskôr už organizovaná kriminalita kráčala ruka v ruke so skorumpovanosťou politikov a obe štruktúry spoločnosti zákonná a nezákonná, sa v duchu hesla „ruka ruku myje“ vzájomne kryli, keďže sa vzájomne potrebovali. Mafia dokázala uzemniť (alebo ich vyprovokovať) odborárske hnutia, vedela zozbierať potrebný počet hlasov vo voľbách na lokálnej úrovni, prípadne zariadila zmiznutie nepohodlných súperov a kritikov. S rozšírením ľudskej závislosti od drog sa zločinu otvoril nevídaný svet zárobkov. Výroba, spracúvanie, preprava a rozširovanie „bielej smrti“ prinútili mafistické štruktúry zinternacionalizovať svoje pôsobenie. Nespočetné vojny a ozbrojené konflikty podporili nelegálny obchod so zbraňami a rozpad Sovietskeho zväzu dokonca obchod s jadrovým arzenálom. Vojny, ale aj chudoba, sucho, hladomor a politické prenasledovanie dali do pohybu masy ľudí, čo opäť nahralo do kariet kriminálnikom, ktorí sa na ilegálnej migrácii nevídane priživujú. Informačný vek je vďaka internetu a elektronickým účtom výbornou šancou na prepieranie špinavých peňazí, ale napríklad aj na šírenie pedofílie či neofašistických nálad. Najväčšou hrozbou pre štát ako jeden z pilierov spoločnosti sa stalo prepojenie medzi organizovaným zločinom a hlavnými ekonomickými štruktúrami, tajnými službami, políciou, armádou či dokonca vládou.

Storočie blahobytu a chudoby

Diskrepancia medzi bohatými a chudobnými ešte nikdy nemala také rozmery ako v poslednom storočí. Nerovnomerné rozdelenie hodnôt vo svete vytvorilo a v súčasnosti čoraz viac prehlbuje nerovnováhu medzi tými, čo majú a medzi tými, čo by chceli mať. Nejde tu pritom len o hmotárstvo ako také - mať majetok -, ale predovšetkým o to mať rovnakú šancu. Rovnakú šancu pracovať a získať zamestnanie, rovnakú šancu na vzdelanie, na zdravotnú starostlivosť, rovnakú šancu na prístup a využívanie informačných technológií. Táto šanca neexistuje, lebo práve na nerovnakosti šancí regiónov sveta je založená súčasná veľmocenská politika najrozvinutejších štátov, ktoré „sú povinné“ brániť záujmy nimi založených nadnárodných korporácií a koncernov. „Vo svete vedeckých a technologických zázrakov sa ničím nedá ospravedlniť existencia chudoby, hladu a chorôb,“ vyhlásil v decembri tohto roka pápež Ján Pavol II. V súvislosti s tým môžeme dodať, že 20. storočie je obdobím straty a získavania viery, ale pápež už nie je tým, čo býval... „Posvätenie“ vývoja udalostí na planéte dnes udeľujú celkom iné inštancie... A tým podľa všetkého neprekáža, že tri najbohatšie rodiny sveta majú spolu viac, ako je ročný príjem 600 miliónov ľudí v menej vyspelých krajinách! Aj faraóni minulosti by mohli týmto rodinám závidieť...

Podľa správy OSN z júla 2000 sa rozdiel medzi bohatstvom a chudobou čoraz viac prehlbuje, takže ani najbližšie storočia spravodlivejšie zrejme nebudú. Asi jedna štvrtina svetovej populácie žije z menej ako jedného dolára denne, informovala vo svojej štúdii 1. augusta 2000 Svetová banka. Podľa tejto štúdie je denná kúpna sila 1,2 miliardy ľudí rovnaká ako cena hamburgeru vo väčšom americkom meste alebo plechovky nealkoholického nápoja či čokoládovej tyčinky v Európe. Zaujímavé však je, že táto hranica vedie nielen naprieč planétou, ktorú rozdeľuje na bohatý sever a chudobný juh, či rozvinutý západ a zaostalejší východ, ale aj naprieč západnou civilizáciou, ktorá si prisluhuje všetky atribúty demokracie. Veď len v Európskej únii žije až 65 miliónov chudobných a každé šieste dieťa v priemyselných štátoch žije podľa údajov Detského fondu OSN (UNICEF) v chudobe.

Storočie nádejí

Aj napriek všetkému tomuto chaosu, nespravodlivostiam a násiliu sa o 20. storočí bude hovoriť aj ako o veku nádeje. Vďaka vede a technike, vďaka psychoanalýze, ktorej hranice posunuli Freud a Jung, a najmä vďaka masívnemu rozšíreniu gramotnosti a nástupu informačného veku, človek po prvý raz začal chápať sám seba. Ako jednotlivca, aj ako súčasť vyššieho celku. Seba, svoju spoločnosť a prostredie, v ktorom žije. Pozná hranice svojich fyzických možností, dokáže definovať svoje túžby, pátra po tajomstvách podvedomia a snaží sa rozširovať obzory poznania. Pokrok lekárskej vedy vykorenil mnohé zo zhubných pliag minulých storočí. Lekári vyhlásili frontálny útok proti rakovine a snažia sa statočne čeliť novým pliagam, ako napríklad aids.

Nádejou pre ľudstvo je, že od konca prvej svetovej vojny vznikajú regionálne a celosvetové organizácie, ktorých hlavným cieľom je presadiť diplomaciu, zabraňovať vzniku ozbrojených konfliktov alebo tieto konflikty ukončovať. Tieto snahy, najmä fungovanie OSN, stále narážajú na osobné záujmy veľmocí, ale je to krok správnym smerom.

Pád komunizmu, ktorý vznikol a zanikol v 20. storočí, prekreslil politickú mapu sveta, ktorú predtým pomáhal sformovať. Pre európske národy vymanené spod jarma tejto ideológie svitla nádej na prirodzený vývoj, bez diktátov a usmerňovaní. Čo je však ťažké, lebo vlastnou vôľou chcú zasiahnuť do integračných procesov v Európe a vo svete, a tak sa automaticky musia prispôsobovať novým normám a novým diktátom. Integrácia je proces zložitý, ak sa to však rôznorodej Európe podarí bez toho, aby vo svojom kotle roztavila národné špecifiká a ekonomicky zruinovala tých slabších, je tu nádej pre celý svet, že raz možno nastane aj celoplanetárna integrácia, ktorá je nevyhnutná na to, ak chce človek dobývať vesmír a osídľovať nové svety.

Koniec sveta nenastal

Hocijako, koniec sveta sa aj napriek niektorým predpovediam v roku 2000 nekonal a, bohužiaľ, na prelome milénií nenastala ani nejaká badateľná globálna duchovná obroda ľudstva, ktorú zasa sľubovali iní vizionári. Ľudstvo si proste žije ďalej. Svojím každodenným tempom, nezávisle od všeobecne platného kalendára a nami vymyslených časových hraníc. Vchádza do tretieho tisícročia. Zvedavo, odvážne, ale aj so strachom a s neistotou. Ochotné budovať a snívať, ale aj ochotné ničiť a pripravovať sa o sny. Až tak veľmi sme sa za posledných sto rokov nezmenili...

Budú to mať ťažké dejepisci. Sociológovia, politológovia, psychoanalytici a ďalší vedátori. Archeológovia si, dúfam, neprídu na svoje... Neželáme si predsa žiadne ruiny našej civilizácie, aj keď predpoklady na to máme. Verím, že historici budúcnosti budú mať o storočí, v ktorom sme sa my narodili a v ktorom sme žili, jasno. Že bude pre nich poučením. Modelom, ale aj výstrahou. Ja si túto ľudskú entropiu 20. storočia dovolím celkom nepochopiť. Aj preto o nej prinášam iba zmätenú a nejasnú správu.

Iaromír Novák