Hrozí nám potopa?

Vedci Britského antarktického ústavu boli vraj celkom šokovaní, keď v roku 1995 objavili na snímkach z družice v Rossovom mori mohutný ľadovec, ktorý sa zrejme odlomil od pobrežného ľadu Antarktídy vplyvom globálneho oteplenia.

Obrí ľadovec a najrôznejšie výsledky vedeckých skúmaní hovoria jasnou rečou. Vinou človeka sa svet otepľuje. Podľa klimatológov z hamburského Meteorologického ústavu Maxa Plancka možno s istotou na deväťdesiatpäť percent povedať, že pozorované oteplenie nie je prírodného pôvodu.

V priemere sa v posledných sto rokoch zvýšila globálna teplota o 0,7 stupňa. Pokiaľ sa niečo nepodnikne proti pribúdajúcemu obsahu kysličníka uhličitého v ovzduší, dá sa v budúcich sto rokoch očakávať vzostup o ďalšie tri stupne, tvrdia klimatológovia.

O globálnom otepľovaní sa diskutuje už niekoľko rokov. Ešte v roku 1992 v Rio de Janeiru delegáti svetovej konferencie schválili niekoľko opatrení vrátane tzv. rámcovej konvencie. Jej cieľom bolo stabilizovať koncentráciu plynov vyvolávajúcich skleníkový efekt v ovzduší na úrovni, „na ktorej by sa zabránilo nebezpečnému antropogénnemu porušeniu klimatickej sústavy“.

Konvencia zaväzovala v podstate iba priemyselné štáty OECD a strednej a východnej Európy, aby emisie kysličníka uhličitého uviedli na úroveň roku 1989. Ako a kedy to uskutočnia, záleží iba od nich. Zvyšok sveta môže ďalej skleníkové plyny do ovzdušia vypúšťať.

Obavy o existenciu už vtedy prejavilo tridsaťšesť ostrovných štátov. Požadovali, aby priemyselné štáty obmedzili do roku 2005 svoje emisie kysličníka uhličitého o dvadsať percent v porovnaní s rokom 1990. Ak totiž stúpne vinou otepľovania hladina svetového oceánu podľa predpovedí, zmiznú malé ostrovy z mapy sveta.

Ukázalo sa, že požadované obmedzenia nestačia. K stabilizácii podnebia by museli priemyselné štáty svoju produkciu skleníkových plynov obmedziť o šesťdesiat percent – pri zachovaných emisiách tretieho sveta. Ten sa však usiluje hospodársky vyrovnať bohatým štátom severu, čo si vyžiada, aby priemyselné krajiny znížili produkciu kysličníka uhličitého o osemdesiat percent.

Štáty OECD sľubujú, že v budúcom desaťročí emisie skleníkových plynov obmedzia. Napríklad Nemecko chce v roku 2005 znížiť produkciu kysličníka uhličitého o tridsať percent. Zo štúdie Climate Action Network však vyplýva, že žiadna krajina nedokáže svoje predstavy splniť – okrem Luxemburska a Švajčiarska.

Cestu do skleníkového sveta môžu pribrzdiť iba drastické opatrenia. Varovania sa množia – zjavne víťazí globálne otepľovanie:

* Od roku 1992 ohrieva klimatický systém El Niňo pobrežné vody Ekvádoru a Peru. Normálny turnus tohto klimatického fenoménu je tri až päť rokov.

* V kalifornskej zátoke Monterey Bay sa od tridsiatych rokov dramaticky zmenila fauna i flora. Pravdepodobná príčina: voda sa ohriala v priemere o 0,75 stupňa.

* Z údajov družice TOPEX-Poseidon vyplýva, že hladina svetového oceánu stúpa od roku 1992 o tri milimetre ročne.

* Posúvajú sa oblasti vegetácie a výstavby. Hrozia hladomory a množstvá ohrozených ľudí opúšťajú svoje domovy.

Nestačí však ukazovať iba na politikov a priemyselníkov. Skleníkový efekt podporujeme my všetci, predovšetkým svojím konzumným správaním a tým, ako trávime voľný čas. Stojíme na rázcestí. Ak budeme hospodáriť tak ako doteraz, naša planéta sa výrazne oteplí. Ak obmedzíme vypúšťanie skleníkových plynov, bude nárast teploty minimálny.

Skleníkový efekt

Bez neho by bola naša zemeguľa pokrytá ľadom. Ako prvý prirovnal v roku 1927 francúzsky matematik Jean-Baptiste Fourier zemské ovzdušie k sklenenej nádobe, ktorá prepúšťa slnečné lúče dovnútra, ale teplo, ktoré spôsobí, nepustí von.

Vzduch sa na 99 percent skladá z kyslíka a dusíka. Zostávajúce plyny ako kysličník uhličitý, metán alebo rajský plyn stačia na vyhriatie nášho životného priestoru, pretože pohlcujú tepelné žiarenie odrážané od zemského povrchu. Bez tohto prirodzeného skleníkového efektu by bola naša planéta opustenou ľadovou guľou, studenou v priemere mínus 15 stupňov Celzia.

Od začiatku industrializácie v polovici 19. storočia spaľujú ľudia ustavične obrovské množstvá fosílnych palív. Tomu zodpovedá nárast emisií skleníkových plynov, ktoré zachytávajú čoraz viac tepelného žiarenia. Takto vzniká „dodatočný skleníkový efekt“ spôsobený ľuďmi.

Vyskytli sa síce fázy dočasného ochladenia napríklad po erupcii filipínskej sopky Pinatubo. Vtedy zachytávali prachové častice dva roky časť slnečného žiarenia. Potom sa svetová teplota šplhala stále hore - zatiaľ na 15,5 stupňa.

Posledný dôkaz pre teóriu skleníkového efektu chýba. Aj napriek tomu ju dnes 95 percent vedcov považuje za dokázanú.

(mb)