Osud v rukách produktivity

Komentuje Eleonóra Bujačková

Produktivita hrá kľúčovú úlohu v medzinárodnej konkurencieschopnosti a životnej úrovni. Jadrom celého vývoja zostáva produktivita v priemysle. Cenová konkurencia a s ňou spätý tlak na náklady sú obrovské. Iba najproduktívnejšie spoločnosti majú nádej zvíťaziť. Vysokoproduktívny koncern Toyota uvádza prezentáciu svojho prevratného výrobného systému, ktorý sa v rôznych modifikáciách šíri po celom svete jednoznačne: produktivita je otázkou života a smrti. Základnou mierou produktivity je pridaná hodnota na pracovníka, tá je zdrojom všetkých možných potrieb ekonomických subjektov. Hradia sa z nej mzdy, zdravotné a sociálne dávky, podnikové investície zabezpečujúce dane, obnovu a rozvoj. Pridaná hodnota musí mať preto rozumnú štruktúru. Nemôžu ju celú pohltiť pracovné náklady (mzdy a sociálne dávky), v takom prípade sa podnik stane nekonkurencieschopný a skôr či neskôr skrachuje. Podiel pracovných nákladov na pridanej hodnote by nemal prekračovať 50 percent. Pridaná hodnota na pracovníka dosahuje v súčasnosti v našich exportne zameraných priemyselných podnikoch v priemere asi 350-tisíc Sk za rok. To pri prepočte reprezentuje necelé tri mesačné pracovné náklady na zamestnanca v nemeckom priemysle. Na zostávajúcich deväť mesačných pracovných nákladov a na celú nemzdovú zložku pridanej hodnoty by si naše podniky v nemeckých podmienkach jednoducho nezarobili a boli by nútené zatvoriť brány. „Riešenie“ nachádzame v tom, že priemerná mzda našich zamestnancov je asi osemkrát nižšia ako v Nemecku a podobne je to aj v ostatných zložkách pridanej hodnoty. V porovnaní s vyspelými krajinami s mnohonásobnou produktivitou generuje jeden náš výrobný pracovník podstatne menej peňazí na investičnú obnovu a rozvoj vo vlastných výrobných podnikoch i vo verejnom sektore, na dôchodky obyvateľov, na spotrebu v zdravotníctve, školstve, vo vede atď.

Všeobecný nedostatok zdrojov je v rôznych súvislostiach predmetom verejných nárekov a kritiky vo všetkých sférach, problémy budú zrejme ešte akcelerovať. Zdroje z privatizácie obrovského štátneho majetku neexistujú, nerobme si ani ilúzie, že rast cien sa zastaví. Cesta uťahovania opaskov je už nielen nepopulárna, ale pre väčšinu ľudí prestáva byť únosná. Z pasce, ktorá sa nad nami nebezpečne priviera, je jediný možný únik v podobe rýchleho a dlhodobého rastu produktivity, vytvárania vysokej pridanej hodnoty na pracovníka a obyvateľa. Ekonomická matematika potvrdzuje, že produktivita je naozaj otázkou existenčnou. A matematiku nemožno oklamať.