Stres z pohľadu „pešiakov“ v pozadí

Snaha uspieť za každú cenu je v mnohých prípadoch dvojsečnou zbraňou

Zdravie ohrozujúci stres, mimoriadne pracovné vyťaženie a nedostatok voľného času sa najmä v uplynulých rokoch stali často skloňovaným pojmom. V súčasnosti je už pomerne ťažké nájsť manažéra dobre fungujúcej a prosperujúcej firmy, ktorý by v rozhovore s novinármi len tak na okraj s ospravedlňujúcim úsmevom nepoznamenal, že na nedostatok voľného času dopláca predovšetkým jeho rodina a že to najdôležitejšie je obklopiť sa profesionálnymi spolupracovníkmi. Voľne preložené: odborne schopnými, jazykovo zdatnými, väčšinou mladými a prispôsobivými ľuďmi.

A práve títo „radoví“ zamestnanci sú neraz vystavení oveľa väčšiemu stresu a záťaži ako ich zamestnávatelia – na ich pleciach totiž do slova a do písmena leží úspešnosť či nezdar väčšiny projektov a úloh. Zostať v zamestnaní po pracovnom čase je pre nich samozrejmosťou (v kancelárii trávia dvanásť i viac hodín denne), rovnako bežné je pracovať na niekoľkých zadaniach súčasne. Okrem prirodzeného entuziazmu a hladu po vedomostiach a skúsenostiach súvisiaceho s ich vekom ich k tomu motivuje vidina kariéry, finančného zabezpečenia, no v neposlednom rade aj snaha udržať si miesto (ak práve nepracujú vo firme príbuzného alebo známeho).

Psychologička PhDr. Anna Vráblová v tejto súvislosti konštatuje, že psychická záťaž a hrozba syndrómu „burn out“ („vyhorenia“) nie je u zamestnancov o nič zriedkavejšia ako u riadiacich pracovníkov, ktorí rozdeľujú úlohy a reprezentujú firmu navonok. „Syndróm prejavujúci sa stratou motivácie a absolútnym nezáujmom o okolité dianie vrátane kvality plnenia povinností v zamestnaní postihuje viac ľudí, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Narážame však na známy problém: málokto má odvahu vyhľadať odbornú pomoc či prediskutovať svoj problém so zamestnávateľom. – Tým by som de facto priznal svoju neschopnosť a moje dni v atraktívnom zamestnaní by boli spočítané – zdôveril sa mi jeden z klientov, ktorý pracoval v renomovanej firme. Do práce prichádzal o ôsmej ráno a domov odchádzal okolo desiatej večer...”, hovorí PhDr. Anna Vráblová.

Podráždenosť, únava a nespokojnosť v pracovnom živote sa obyčajne po veľmi krátkom čase prejavia aj inde, najčastejšie v súkromí. Snaha uspieť za každú cenu, nadštandardne zabezpečiť seba a svoju rodinu je v mnohých prípadoch dvojsečnou zbraňou. Máloktorý na prvý pohľad mimoriadne úspešný manažér si uvedomí, že pre jeho deti nemá zmysel prebytok materiálnych hodnôt, ak svojho otca celé dni vôbec nevidia. Okrem toho prepracovanosť a nepravidelná životospráva ľudskému organizmu rozhodne neprospievajú. Nezriedka sa k nim v tejto etape aj u dovtedy vynikajúcich a spoľahlivých pracovníkov pridružujú obavy zo zvládnutia ďalších pracovných úloh a z toho, či budú najvyšší nadriadení s odvedenou prácou stopercentne spokojní.

Pri boji so syndrómom „burn out“ sú mimoriadne dôležité medziľudské vzťahy a systém komunikácie vo firme. Veľmi veľa závisí od schopnosti vzájomnej empatie a objektívneho posúdenia daností každého pracovníka. Na základe toho možno povedať, že umenie vedieť využiť schopnosti zamestnancov a šikovne ich zúročiť dnes patrí k základnej charakteristike úspešného šéfa. Nehovoriac o schopnosti priznať stresujúci spôsob života a nedostatok voľného času nielen sebe, ale aj svojim podriadeným.

„Za fasádou úspešných a relatívne majetných ľudí sa často skrýva únava, vyčerpanosť, pošramotené sebavedomie. Tých, čo sú postihnutí syndrómom „burn out“, zrazu nezaujímajú ani peniaze, ani úspech – to znamená nič z toho, k čomu od začiatku smerovali, k čomu upínali svoju hlavnú motiváciu. Šéfovia prosperujúcich firiem by teda nemali prehliadať skutočnosť, že sú úspešní aj vďaka svojim zamestnancom – podriadeným. V prvom rade by medzi nimi mali zohľadniť individuálne rozdiely. Niekto je aktívny iba niekoľko hodín, avšak jeho nápady sú originálne a vždy ich dokáže zrealizovať, ďalší potrebuje na rozbeh viac času. Každý človek by však mal vedieť, kedy je čas menej či viac pribrzdiť,“ prízvukuje PhDr. Anna Vráblová. „Chváliť sa tým, že v práci trávime dvanásť či šestnásť hodín, je trochu podozrivé. Nikto nie je stopercentne výkonný taký dlhý čas.“

Katarína Matejčíková