Čo všetko sme zmeškali?

Predaj bánk: kto rýchlo dáva, viac inkasuje...

Prvýkrát sa o privatizácii najväčších domácich bánk, SLSP a VÚB, za pomoci pôžičky EFSAL hovorilo ešte v roku 1994. Do pôvodného plánu vtedy zasiahli mocenské záujmy vládnucich politických štruktúr, ktoré nemali veľkú chuť nechať si pozerať na prsty dozorom Svetovej banky. Možno konštatovať, že Slovensko vďaka tomu zmeškalo rozbiehajúci sa vlak. V tom období prešli do súkromných rúk bankové domy u našich južných, ale aj severných susedov.

V súčasnosti nie je situácia v Európe práve ružová, dopyt po strategických investoroch je tu viac než vysoký. Približne 16 bánk v strednej a vo východnej Európe momentálne hľadá potenciálneho záujemcu. Bude veľmi ťažké presvedčiť zahraničných investorov, aby priniesli svoj kapitál práve k nám na Slovensko, a to v primeranom objeme. Je jasné, že náklady, ktoré sme vložili do prvej fázy reštrukturalizácie bankového sektora, presunu dubióznych pohľadávok a ostatných klasifikovaných úverov z troch štátom ovládaných bánk do Slovenskej konsolidačnej a Konsolidačnej banky, sa nám nevrátia. Výnosy z privatizácie rozhodne nedosiahnu viac ako 100 miliárd korún, ktoré boli vynaložené na spomínaný ozdravovací proces.

Vysoký dopyt

po strategických investoroch v Európe súčasne sprevádzaný ich nízkou ponukou vytvára nerovnováhu, ktorá sa nám môže stať osudnou. Nik totiž nemôže zaručiť, že sa nezopakuje scenár privatizácie Slovenských Telekomunikácií, kde z pôvodných troch záujemcov nakoniec vytrval len jeden. Veď aj pozastavenie privatizácie Investičnej a Rozvojovej banky (IRB), ktorá mala byť pôvodne sprivatizovaná ešte v júni minulého roku, bolo pred tromi týždňami odôvodnené nezáujmom zahraničných investorov. Pritom ešte na konci augusta sa hovorilo o desiatich subjektoch, ktoré predbežne prejavili záujem o vstup do našej piatej najväčšej banky. Pred tromi týždňami však ministerka financií Brigita Schmögnerová vyhlásila, že o vstup do IRB prejavil záujem nakoniec len jeden investor. Takýto výsledok možno bez ostychu

nazvať fiaskom.

V tejto súvislosti treba podotknúť, že ešte v novembri 1999 poukázala Svetová banka na neuspokojivé výsledky privatizačného procesu v IRB. Predstavitelia SB ostro kritizovali najmä metódu priamych rokovaní s potenciálnymi investormi, ktorá podľa ich názoru nebola úplne transparentná a aj napriek dlhému časovému obdobiu nepriniesla žiadne výsledky.

Je veľmi dôležité, aby finančné zdroje získané prostredníctvom pôžičky EFSAL (Enterprise and Financial Sector Adjustment Loan) boli použité efektívne. Vláda deklarovala svoj záujem vynaložiť finančné prostriedky poskytnuté Svetovou bankou nie len na krytie rozpočtových potrieb v roku 2001, ale aj na úhradu časti nákladov vyplývajúcich z reštrukturalizácie bankového sektora. Ich objem je v súčasnosti na hranici 105 miliárd korún. Vláda by však nemala zabúdať ani na podnikový sektor, kde sa už dlhší čas ozýva markantná potreba reštrukturalizácie. Bez fungujúceho zdravého podnikateľského prostredia nebude možné rozprúdiť tok peňazí v ekonomike. Snaha vládnych predstaviteľov o ekonomický rast ekonomiky tak zostane len v štádiu

prázdnych fráz.

Reštrukturalizácia bankového sektora prebieha v dvoch fázach. Prvá fáza sa čiastočne zavŕšila v decembri minulého roka, keď štát prostredníctvom rozpustenia prostriedkov NBS navýšil základné imanie v SLSP a VÚB a okrem toho preniesol nesplácané úvery z dvoch spomínaných bánk a z IRB na bremeno konsolidačných agentúr. V SLSP sa zvýšilo základné imanie o 4,3 mld. Sk na 6,374 mld. Sk a do Konsolidačnej banky a do Slovenskej konsolidačnej bolo odsunutých 23 mld. zlých úverových pohľadávok. Vo Všeobecnej úverovej banke sa navýšilo základné imanie o 8,9 mld. Sk na 12,978 mld. Sk a odsunuli sa pohľadávky vo výške 45 mld. Sk. Po navŕšení imania emisiou nových akcií sa najväčším akcionárom v SLSP stalo ministerstvo financií (MF) so 67,46 % podielom, 29,72 % v súčasnosti vlastní Fond národného majetku (FNM) a 2,82 % Reštitučný investičný fond. Vo VÚB získalo najväčší 68,58-percentný podiel MF, 10,95 % má FNM, 5 % Slovenská poisťovňa, 13,70 % akcií majú vo vlastníctve ďalšie právnické subjekty a 1,76 % fyzické osoby.

Po splatení záväzku

voči Národnej banke Slovenska, na ktorý jej prostriedky poskytli formou 7,8-miliardového konzorciálneho vkladu tri finančné inštitúcie – VÚB, SLSP a Slovenská poisťovňa (SP), a po odsunutí 8,8 mld. úverov sa stala zdravou bankou aj Investičná a rozvojová banka, ktorá bola následne zbavená nútenej správy, v ktorej sa nachádzala od decembra 1997. Úplné zavŕšenie prvej fázy však prišlo až v júni 2000, keď sa na základe novely zákona o bankách umožnilo pokračovanie reštrukturalizácie bankového sektora presunom ďalšej časti klasifikovaných úverov zo štátnych bánk do konsolidačných inštitúcií. Klasifikovanými úvermi sa podľa novely stali aj tie úvery, ktorých obdobie nesplácania bolo nižšie ako 120 dní. Zo SLSP sa tak odsunulo ďalších 12,9 mld. klasifikovaných úverov v celkovej cene 9,6 mld. Sk. Z VÚB sa presunulo ďalších 21,3 mld. Sk sporných úverov.

Týmto spôsobom sa zvýšila

kapitálová primeranosť

bánk, pričom dosiahla požadovanú úroveň minimálne 8 %. Túto úroveň stanovila SB ako barometer finančného zdravia bankových subjektov. Na konci roku 1998 sa kapitálová primeranosť vo VÚB pohybovala len na úrovni 0,31 % a v Slovenskej sporiteľni na 6,62 %. Kým ku koncu roku 1998 podiel klasifikovaných úverov bankového sektora na celkových úveroch dosiahol až 35 % po skončení prvej fázy reštrukturalizácie bánk, dosiahol podiel klasifikovaných úverov len 20 %. Tieto klasifikované úvery, ktoré možno označiť ako najvymožiteľnejšie, si banky ponechajú vo svojom portfóliu na zabezpečenie príjmov plynúcich zo splácaných úverov.

Zavŕšením reštrukturalizačného procesu v bankovom sektore má však byť úspešný priebeh už spomínanej privatizácie. V tejto súvislosti mi napadá otázka, či je naozaj nevyhnutné hrnúť sa do privatizácie najväčších bankových domov aj v prípade, že záujem o ne nedosiahne predstavy ministerstva financií. Po odstránení problémov, s ktorými sa borili tri veľké slovenské banky, pripomeňme, že podstatnú časť zlých úverov zdedili banky ešte od bývalej Štátnej banky československej, sa ich hospodárske výsledky markantne zlepšili. Napríklad VÚB vykázala k ultimu septembra hrubý zisk takmer 319 mil. Sk. V rovnakom období predchádzajúceho roka pritom banka vykazovala stratu 2,982 mld. Sk. Celkovo hospodársky výsledok VÚB z predchádzajúcich rokov predstavuje stratu až 12,763 mld. Sk. Pozitívny vývoj zaznamenala aj kapitálová primeranosť banky, ktorá sa momentálne nachádza na úrovni 9,18 %. Sporiteľňa dosiahla za prvých deväť mesiacov tohto roka neauditovaný hrubý zisk vo výške 694,3 mil. Sk, pričom k 30. septembru predstavovali jej aktíva 185,6 mld. Sk a kapitálová primeranosť 12,36 %. Ešte pred rokom SLSP dosiahla stratu 2,288 mld. Sk. Podobne aj Investičná a rozvojová banka skončila svoje hospodárenie ku koncu tretieho kvartálu so ziskom, konkrétne 4,5 mil. Sk a po prvý raz od skončenia nútenej správy zaznamenala kladný hospodársky výsledok. V prvom polroku 2000 pritom banka evidovala stratu vo výške 147 mil. Sk.

Verme, že po spomínaných ozdravných krokoch sa VÚB, SLSP a IRB stali naozaj zaujímavými bankovými inštitúciami pre zahraničných investorov. Slovenský trh totiž netrpezlivo očakáva príchod strategických investorov, ktorí budú ochotní prevziať na seba podnikateľské riziko a rozprúdiť úverové obchody. Manažmenty očistených bánk sú totiž momentálne až príliš opatrné v poskytovaní nových úverov podnikateľskému sektoru. Nedôvera voči podnikateľom je zrejme až príliš hlboká.

Ivana Sedliaková