EÚ - nikdy nebolo viac v hre o budúcnosť

Zatiaľ demagógia nesplniteľných sľubov n Kolektívna impotencia?

Ministri zahraničných vecí členských krajín EÚ sa v týchto dňoch dohodli na stratégii rozšírenia EÚ vrátane Turecka, ale nestanovili presný dátum vstupu do EÚ. Preto je viac ako isté, že summit v Nice, ktorý sa začína dnes, bude pre kandidátske krajiny sklamaním, uviedol francúzsky denník Le Figaro. Bez ohľadu na výsledok summitu kandidátske krajiny nebudú spokojné, lebo ich požiadavka na stanovenie dátumu na vstup nebude uspokojená. EÚ sa nechce pustiť do toho, čo francúzsky šéf diplomacie Hubert Védrine nazýva „demagógia“ nesplniteľných sľubov. Úspech summitu o reforme európskych inštitúcií by znamenal, že EÚ by bola pripravená prijať nové členské krajiny začiatkom roku 2003. To je však nepravdepodobné. Aj keď sa prvým uchádzačom podarí zavŕšiť predvstupové rokovania koncom roka 2002, dohody o vstupe musia byť ratifikované. Na to treba v najlepšom prípade 18 mesiacov, a tým sa perspektíva prvého rozšírenia dostáva k roku 2004 až 2005.

Málokedy v histórii európskej integrácie bolo v hre na summite prezidentov a premiérov krajín EÚ viac. Dohoda o reforme, ktorú môžu dosiahnuť európski lídri v Nice, zefektívni skostnatené inštitúcie, zjednoduší rozhodovací proces a pripraví úniu na historické rozšírenie. Cena za neúspech môže byť obrovská - sklamanie a rozhorčenie v kandidátskych krajinách, ktoré desať rokov po páde komunizmu čoraz netrpezlivejšie klopú na dvere EÚ, strata ich odhodlania pokračovať v politických a ekonomických reformách, rozmach nacionalistických a protieurópskych síl, ďalší pád spoločnej európskej meny. Hoci predstavitelia EÚ v posledných dňoch ubezpečovali, že neúspech v Nice neoneskorí rozšírenie, ťažko si možno predstaviť, že únia bude na prijímanie nových krajín pripravená od 1. januára 2003, ak ešte v budúcom roku bude musieť rokovať o reforme. Všetky členské krajiny únie si uvedomujú, že dohodu musia dosiahnuť, ale zo svojich pozícií v sporných bodoch neustupujú. Od začiatku medzivládnej konferencie vo februári 2000, neexistuje dohoda alebo náznak kompromisu v žiadnej zo štyroch kľúčových oblastí reformy - zložení Európskej komisie, prerozdelení hlasov v Rade ministrov, obmedzení práva veta na úkor kvalifikovanej väčšiny a rozsahu tzv. posilnenej spolupráce.

Bez potrebnej jednoty

Až do začiatku tohto týždňa sa zdalo, že aspoň posilnená spolupráca, ktorá má umožniť skupinám krajín vo vnútri EÚ integrovať sa hlbšie ako ostatní členovia, nebude problémom. Veľká Británia však v pondelok oznámila, že nebude súhlasiť s posilnenou spoluprácou v oblasti spoločnej zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politiky, podobný postoj zaujali Írsko a Švédsko. Jednota nevládne ani v prípade návrhu na zloženie komisie. Model, podľa ktorého by od roku 2005 mala mať každá členská krajina jedného komisára a od roku 2010 by bol zavedený princíp rovnoprávnej rotácie, podporovalo najskôr všetkých päť veľkých členských krajín - Británia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko. Madrid však zmenil názor a menšie krajiny ako Rakúsko, Portugalsko či Švédsko signalizovali, že chcú mať stále zastúpenie v EK a systém rotácie im nevyhovuje. Prerozdelenie hlasov medzi štátmi v Rade ministrov je ďalším problémom. Francúzsko trvá na rovnakom počte hlasov s Nemeckom napriek tomu, že má o 23 miliónov obyvateľov menej. Nemecko je pripravené na kompromis v prípade, ak dostane viac kresiel v Európskom parlamente. Ak Berlín dostane viac hlasov ako Paríž, Holanďania budú chcieť viac ako majú Belgičania. Španieli by nemohli žiadať rovnaký počet, ako majú veľké krajiny. A kameňom úrazu, na ktorom môže stroskotať celý summit, bude rozsah oblastí, o ktorých sa už nebude rozhodovať jednomyseľne, ale kvalifikovanou väčšinou. Spornými oblasťami sú azylová a imigračná politika, dane, sociálna politika, obchodná politika v oblasti služieb a duševného vlastníctva a štrukturálne fondy.

Kolektívna impotencia?

Prakticky v každej oblasti je proti zrušeniu veta niekoľko krajín - Británia či Luxembursko nemienia ustúpiť v daniach, Nemecko sa nechce vzdať práva veta v imigrácii, Francúzsku sa nepáči kvalifikovaná väčšina v službách a duševnom vlastníctve, Španielsko je proti v štrukturálnych fondoch. Práve od rozsahu kvalifikovanej väčšiny závisí efektívnosť rozhodovacieho procesu v rozšírenej únii. „Právo veta pri 25 alebo 27 členoch EÚ by spôsobilo ochromenie únie a úplnú kolektívnu impotenciu,“ varoval komisár EÚ pre reformu Michel Barnier. EÚ má podľa pozorovateľov dve možnosti - koniec jednomyseľnosti alebo paralýzu.

Predseda Európskej komisie Romano Prodi varuje pred krachom summitu v Nice a šance na dohodu odhaduje na 50 %.

Nespokojný východ

Nemecký kancelár Gerhard Schröder včera vo Varšave síce vyzval svojich západoeurópskych kolegov, aby „mysleli na krajiny a obyvateľov východnej a strednej Európy“, avšak ako uviedol včera britský denník Daily Telegraph, východoeurópski lídri sú na reformnú nemohúcnosť únie nahnevaní. Denník cituje poľského prezidenta Aleksandra Kwasniewskeho, ktorý vyhlásil, že únia by si mala urobiť na svojom dvore poriadok a premiéra ČR Miloša Zemana, ktorý označil hodnotenie kandidátskych krajín za frašku a dodal, že do Nice pôjde len preto, lebo keby nešiel, pokladalo by sa to za nezdvorilé. Hlavný problém rozšírenia vidí denník v peniazoch. Všetky financie, ktoré pôjdu do poľského poľnohospodárstva a českých či slovenských chemičiek, pôjdu na úkor subvencií, ktoré v súčasnosti držia nad vodou celé oblasti v Španielsku.

(TASR/Hd-jnk)