|
|
||||||||||||||||
| Štvrtok 10.Februára 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Prioritným cieľom je rast ekonomikyŠiroký záber dôsledkov nezamestnanosti a inflácie Pojem stabilizačnej politiky s odvolaním sa na ekonomickú literatúru angloamerickej proveniencie je vo veľmi širokom zmysle definovaný nasledujúco: Pod stabilizačnou politikou ako organickou súčasťou národohospodárskej politiky sa rozumejú všetky opatrenia, ktoré slúžia stabilizácii spoločensko-ekonomickej rovnováhy. To znamená, že úlohou a funkciou stabilizačnej politiky je zabezpečovať procesy rovnováhy v podmienkach trhovej či sociálno-trhovej ekonomiky. V tomto zmysle sa odlišuje sa tento pojem od užších pojmov, ako je napríklad konjunktúrna politika, politika ekonomického rastu atď. Vo vyspelých ekonomikách krajín, ako je Nemecko, Francúzsko, Belgicko atď. úlohy a princípy stabilizačnej politiky definujú a podopierajú právne normy. V Nemecku je to zákon z roku 1967, ktorý platí dodnes a poznáme ho ako zákon na podporu stability a ekonomického rastu v národnom hospodárstve. V nemeckej verzii sa tento zákon volá Gesetz zur Förderung der Stabilität und des ökonomischen Wachstum der Volkswirtschaft. V jeho prvom paragrafe sa hovorí, že štát ako celok a jednotlivé spolkové krajiny sú povinné vo svojich ekonomických a finančne politických opatreniach rešpektovať požiadavky už spomínanej spoločensko-ekonomickej rovnováhy, čo v podstate znamená, že spomínané opatrenia musia byť tak ladené, aby prispievali v rámci trhového poriadku súčasne k stabilizácii cenovej hladiny, vysokej miere zamestnanosti, rovnováhe vonkajších ekonomických vzťahoch a k stálemu a primeranému ekonomickému rastu. Sú to v podstate štyri ciele, na ktoré sa musí sústrediť stabilizačná politika a jej opatrenia. Vonkajšie alebo lepšie povedané zahraničnoekonomické zabezpečenie tuzemského rozvoja je nevyhnutný predpoklad na dosiahnutie vnútroekonomických cieľov. V tejto súvislosti sa žiada podčiarknuť, že primeraný a stály ekonomický rast je prioritným cieľom na dosiahnutie ďalších troch následných cieľov, pričom cenová stabilita a vysoký stupeň zamestnanosti sú primárne ciele na dosiahnutie spoločensko-ekonomickej rovnováhy. Ekonomické ciele sú prostriedkom na dosiahnutie spoločensko-politických základných hodnôt, ako sú sloboda, spravodlivosť, blahobyt a istota. Určenie ekonomických cieľov znamená, že každá odchýlka od týchto cieľov je neželateľná, pretože negatívne vplýva priamo alebo sprostredkovane na spomínané základné hodnoty. Z tohto hľadiska je potrebné venovať osobitnú pozornosť stabilizačnej politike pri inflácii a nezamestnanosti, pretože tieto dva javy majú negatívne nielen ekonomické, ale aj spoločenské dôsledky. Vo vyspelých ekonomikách inflácia a nezamestnanosť sú chápané ako dve zlá, dve neresti trhového ekonomického systému (nemecký termín zwei Übel, francúzsky termín deux mauvais), ktoré je potrebné účinnou makroekonomickou reguláciou uskutočňovanou prostredníctvom stabilizačnej politiky "držať" pre ekonomiku v určitých prijateľných hraniciach. Prijateľných preto, že ich nemožno zredukovať na nulu. V tomto zmysle infláciu a nezamestnanosť treba chápať nielen ako ekonomický problém, ale súčasne ako spoločensko-politický problém. Korene ekonomického cieľa, ktorý je formulovaný ako "plná zamestnanosť" v tom zmysle, ako je tento pojem chápaný v trhovej ekonomike, sa vzťahujú na prácu ako výrobný faktor a spočívajú v sociálno-spoločensko-politickej oblasti. Nezamestnanosť znamená pre jednotlivcov, ktorých postihuje, materiálnu biedu, nedostatok, stratu sebadôvery, podcenenie kvalifikácie, vzdelania. Vysoký stupeň zamestnanosti sa javí teda ako sociálno-politická nevyhnutnosť. Z politického aspektu vysoká nezamestnanosť v parlamentných demokratických systémoch evidentne ohrozuje znovuzvolenie existujúceho vládneho kabinetu. Boj s nezamestnanosťou treba chápať ako racionálny politický a ekonomický proces. Z ekonomického hľadiska vysoká nezamestnanosť znamená, že výrobný faktor práca nie je plne využívaný na výrobu statkov investičných, spotrebných a služieb a nepomáha zvyšovať životnú úroveň a blahobyt obyvateľov štátu. Preto si dovoľujeme konštatovať a podčiarknuť, že stanovenie plnej zamestnanosti ako cieľa je ekonomickou a spoločensko-politickou úlohou par excellence. To isté, čo sme povedali o nezamestnanosti, že je to nielen problém ekonomický, ale aj súčasne spoločensko-politický, plne platí aj o inflácii. Zatiaľ čo riešenie problémov nezamestnanosti a osobitne negatívne dosahy tohto javu sú pomerne ľahko pochopiteľné, sú dôvody na protiinflačnú politiku a osobitne na protiinflačné opatrenia veľmi diferencované. Na základe skúseností z minulosti, napríklad skúsenosti Nemecka z 20. rokov v októbri 1923 mesačná miera inflácie bola vo vtedajšom Nemecku 32 400 % sa inflácii pochopiteľne pripisujú všeobecne negatívne účinky. Ak si odmyslíme spomínané procesy hyperinflácie, vzniká otázka, aké negatívne účinky má inflácia mierna, prípadne inflácia plazivá. Alebo inak formulované: je cenová stabilita, ako sa domnievajú niektorí národohospodárski odborníci a finančníci "hodnotou sama osebe"? Inflačné účinky môžu byť vzhľadom na konkrétne podmienky toho-ktorého národného hospodárstva pomerne veľmi rozdielne. Efekty z rastu cenovej hladiny sú predovšetkým závislé od toho, či a do akej miery inflačné procesy vedia podnikateľské subjekty pri svojich aktivitách zohľadňovať a predovšetkým anticipovať. Inými slovami povedané, treba rozlišovať alokatívne, distributívne a zahraničnoekonomické účinky a dosahy inflácie. Zmienime sa o jednotlivých typoch účinkov podrobnejšie. Alokatívne účinky Stabilná cenová hladina v národnom hospodárstve pôsobí nesporne pozitívne. Rátať však z dlhodobého hľadiska so stabilnou cenovou hladinou by bolo iluzórne, hoci treba pripustiť, že stabilná cenová hladina je predpokladom optimálneho fungovania trhového mechanizmu, a tým aj vplyvu na optimálne alokovanie výrobných faktorov. Chybné alokovanie výrobných faktorov sa dá očakávať predovšetkým pri vysokých a silno kolísavých mierach inflácie. Cenová stabilita si však vyžaduje primeraný a trvalý ekonomický rast, ktorý vo finálnom vyústení vplýva pozitívne na mieru zamestnanosti. Napokon treba povedať, že alokačné efekty inflačného procesu sa iba ťažko dajú, vzhľadom na interdependentnosti ekonomických procesov, jednoznačne identifikovať a špecifikovať. Distributívne účinky Tie spočívajú v tom, že nominálne príjmy a hodnoty majetku všetkých subjektov pri inflácii nerastú, nezväčšujú sa pravidelne v rovnakej proporcii ako v situácii bez inflačného vývoja, v dôsledku toho určité ekonomické subjekty sú reálne znevýhodnené a iné sú zvýhodnené. Teda, určité subjekty infláciou získavajú a iné strácajú. Pre určitý ekonomický subjekt alebo skupinu ekonomických subjektov strata kúpnej sily alebo presnejšie strata kúpyschopnosti závisí od toho, či a do akej miery sa tento subjekt, prípadne skupina subjektov vedia brániť proti znehodnoteniu peňazí. Predovšetkým v skupinách subjektov, ktoré sú postihnuté infláciou, je potrebné počítať so silnou obrannou reakciou. Dochádza k stretnutiu tých subjektov, ktoré infláciou potenciálne strácajú so subjektmi, ktoré potenciálne získavajú. Na konci tohto procesu sa spravidla objavuje vyššia miera inflácie. Teoreticky a prakticky možno identifikovať nasledujúce prerozdeľovacie hypotézy: Oneskorovanie rastu miezd, pochopiteľne, za tempom rastu inflácie, keď ide o možné účinky inflácie na rozdelenie príjmov. V podstate ide o účinky na mzdovú a ziskovú kvótu v národnom hospodárstve. Tieto prerozdeľovacie účinky vznikajú vtedy, keď prispôsobenie sa nominálnych miezd vývoju cenovej hladiny nasleduje s evidentným časovým oneskorením, z čoho zákonite rezultuje pokles mzdovej kvóty a strata kúpyschopnosti tých, ktorí poberajú mzdu. V tomto prípade subjektmi, ktoré infláciou strácajú, sú zamestnanci a subjektmi, ktorí získavajú (inflačné zisky), sú zamestnávatelia. V tejto situácii inflácia pôsobí ako dodatočné zdanenie zamestnancov. V takom prípade mzdová a zisková kvóta sa ex definitione na 100 % dopĺňajú, z čoho súčasne rezultuje rast ziskovej kvóty. Treba zdôrazniť, že skúmaná hypotéza odpovedá prirodzene iba na fakt, že mzdový vývoj zaostáva za rastom cenovej hladiny. Nič nehovorí o tom, či je to reálnym vývojom vynútený prípad. Napokon sa žiada poznamenať, že mzdový vývoj môže predbiehať rast inflácie, a takým spôsobom byť samou príčinou rastu cenovej hladiny v národnom hospodárstve. Hypotéza oneskorovania transferových platieb (príjmov) prerozdeľovacie procesy, ktoré z tejto hypotézy vyplývajú, sú, pochopiteľne, nevýhodné pre tých, ktorí transferové platby (príjmy) dostávajú sociálne platby, dôchodky, pomoc v nezamestnanosti, detské prídavky atď. pretože tieto transferové platby (príjmy) zaostávajú za tempom inflačného procesu. Príjemcovia týchto platieb, pochopiteľne, strácajú. Téza o štáte, ktorý infláciou získava za predpokladu, že existuje progresívny daňový systém, vzniká pri infláciou podmienenom raste príjmov vzostup daňovej záťaže a vo finálnom vyústení vzostup národohospodárskej daňovej kvóty. Tento proces sa označuje ako skrytá či "chladná" progresia, ktorej výsledkom je znovurozdeľovanie medzi súkromným sektorom na jednej strane a štátnym sektorom na druhej strane, štát získava, privátny sektor stráca. Skryté zvýšenie daní sa dostavuje osobitne vtedy, keď zdaňovanie miezd a zdaňovanie príjmov je mimoriadne progresívne (vysoké). Toto "víťazstvo" sa ukazuje pre štát ako Pyrrhovo víťazstvo. Či kvóta štátnych výdavkov podmienená inflačným rastom príjmov bude reálne vyššia závisí od toho, v akej miere rozsah vyššieho použitia vyvolaného infláciou na strane štátnych výdavkov bude možné uplatniť. V národnom hospodárstve, kde rastie inflácia, musí štát napokon pre svojich pracovníkov (personál) a za svoje infraštruktúrne investície zaplatiť zvýšené výdavky, pretože rastú ceny tovarov a služieb, ktoré spotrebúva štát. Podľa mienky národohospodárov štát nie je v žiadnom prípade subjekt, ktorý získava, ale saldom je to subjekt, ktorý stráca, pretože výdavky na zaplatenie štátnych výkonov rastú rýchlejšie ako rastú príjmy štátu podmienené infláciou. Hypotéza vzťahu veriteľov a dlžníkov. Táto hypotéza skúma, prípadne sa zapodieva vplyvom inflácie na majetkové znovurozdeľovacie účinky a vplyvy. Inflácia znižuje reálnu hodnotu majetku a pohľadávok vyjadrených v peniazoch. Každej pohľadávke súčasne odpovedá dlh, a preto vplyvom inflácie bude reálna hodnota dlhu menšia. Inými slovami povedané, veritelia infláciou strácajú, kým dlžníci infláciou získavajú. Toto konštatovanie platí v situácii, keď výška dlhu je vyjadrená a fixovaná v peňažných jednotkách a keď sa ani v úrovni nominálnych úrokových sadzieb ani v splátkach dlhu nezohľadňuje miera inflácie. Skúsenosti a údaje z vyspelých štátov so sociálno-trhovou orientáciou však dokazujú, že domnienka a názor, že v obdobiach vyššej miery inflácie aj reálne zúročenie (nominálne zúročenie mínus miera inflácie) je vyššie, nezodpovedá realite, opak je pravda. Ako dôkaz možno uviesť v tomto prípade údaje o vzájomnom vzťahu miery inflácie a reálneho zúročenia za obdobie 1970 1996 v Nemecku. Pod reálnym zúročením sa rozumie rendita z pevne zúročiteľných cenových papierov modifikovaná deflátorom, ktorým v tomto prípade je cenový index spotrebiteľských cien, bezprostredne vplývajúci na životnú úroveň obyvateľstva a jeho spotrebiteľské správanie sa. Symbol a) predstavuje vývoj miery inflácie v čase, symbol b) vývoj indexu spotrebiteľských cien. (Pokračovanie) Prof. Vladimír Mokrý, CSc. Ekonomická univerzita Bratislava |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
