|
|
||||||||||||||||
| Štvrtok 10.Februára 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Príčiny chudoby v AfrikeDanajský dar kolonizátorov n Nevyužitý ekonomický potenciál Afrika ako brána do pekla. Peklo, v ktorom každý rok odchádzajú do nebytia milióny ľudí. Spoločným menovateľom ich smrti je pandémia aids. Podľa štúdie UNICEF v subsaharskej Afrike v deväťdesiatych rokoch 5,5 miliónov detí pod 15 rokov prišlo o svoje matky. Afrika miliónov sirôt. Vlaňajší počet obetí aids sa odhaduje na 2,6 milióna, z čoho až 85 percent ide na konto Afriky. Aids neúprosne udiera do ekonomického potenciálu čierneho kontinentu, decimuje najmä výrobnú zložku obyvateľstva a prispieva tak k ešte väčšiemu ochudobňovaniu najchudobnejšieho kontinentu. Chudoba, z ktorej pramení nevzdelanosť a nepripravenosť na fenomény typu aids, je pritom jednou z najvážnejších príčin šírenia pandémie. Ktoré a kde sú však korene africkej chudoby? K ich pochopeniu je nevyhnutný malý výlet do minulosti. Za hlavnú funkciu kolonializmu je považovaná hlavne modernizácia ekonomík krajín tretieho sveta, tak aby sa z nich stali producenti surovín potrebných pre (kolonizátorskú) metropolu a spotrebitelia produktov, ktoré im chcela metropola predať. Dekolonizácia Afriky od 60. rokov mala viacero príčin. Boli to jednak ekonomické príčiny, ale významnú úlohu zohrávali aj politické dôvody. Pokles cien komodít na svetových trhoch znamenal, že import z kolónií sa stával nevýhodný, pretože tieto sa dali lacnejšie nakúpiť na svetových trhoch. S tým súvisí aj oslabenie ich postavenia ako opôr pre meny metropol, ktoré postupne začínali vykazovať deficit najmä oproti dolárovej zóne. Takisto sa pomoc na ekonomický rozvoj a budovanie infraštruktúry stávala pre metropoly pridrahou a ako svojho času povedal francúzsky prezident Charles de Gaulle, Afrika začínala stáť viac, ako prinášala. K politickým dôvodom rýchlej dekolonizácie patrila snaha o zachovanie priateľských vzťahov s nastupujúcou politickou garnitúrou afrických krajín, ktoré by zabezpečili kontinuitu dovtedajších koloniálnych väzieb. V prípade Francúzska poučeného vojnou v Alžírsku to bola navyše obava z príliš vysokých nákladov na potláčanie národnooslobodzovacích vojen a nakoniec aj strach z rastúceho záujmu ZSSR o túto časť sveta. Čo sa týka dosahu éry kolonializmu na kolónie v oblasti tradičnej africkej spoločnosti neznamenal okrem JAR vážnejšiu zmenu. Africký roľník zostal ku kapitalistickému spôsobu výroby rezistentný, Afričania sa nikdy nestali (s výnimkou JAR) proletármi v európskom zmysle, závislými len od svojej pracovnej sily. Väčšina aj naďalej zostala roľníkmi, ktorí sa vždy mohli vrátiť k sebestačnému hospodáreniu vo svojej dedine. Čo sa pokladá za jeden z najväčších a zároveň najkontroverznejších prínosov kapitalizmu a kolonializmu v Afrike, je to, že otvoril jej vnútrozemie svetu a možnosť napojiť sa na svetový obchod, čo bol asi najrozhodujúcejší krok k neskoršiemu pripútaniu Afriky k medzinárodnému kapitalizmu. Nevyvážené poľnohospodárstvo V oblasti poľnohospodárskej výroby bol pre vysoký medzinárodný dopyt za najzávažnejší trend pokladaný niekoľkonásobný rast produkcie tzv. technických plodín - kakaa, palmového oleja atď., no na druhej strane výnosy tzv. potravinových plodín, hlavne obilnín, boli hlboko pod priemerom ostatných rozvojových krajín. Nízke výnosy obilnín boli spôsobené nízkym využívaním modernejších poľnohospodárskych technológií. Pre farmárov bolo jednoduchšie a lacnejšie zvyšovať výnosy pomocou rozširovania a zaberania novej pôdy alebo dodatočným pridávaním ľudskej práce, ktorá bola rovnako lacná. Problémy nastali vtedy, keď už nebolo kde rozširovať polia, pracovná sila sa stala cennejšou a vypestovaná produkcia strácala konkurencieschopnosť na svetových trhoch. Väčšina pokusov primäť Afričanov k zmenám v poľnohospodárskej produkcii, prístupu k dobytku, rôznym chorobám, erózii atď. sa stretávali s neochotou. Podkapitalizácia ekonomík Ďalším problémom bola obrovská podkapitalizácia ekonomík týchto krajín. Priemerné kapitálové investície okolo roku 1940 sa pohybovali vo väčšine prípadov hlboko pod hranicou 10 GBP (libier) na obyvateľa, vo francúzskej západnej Afrike to bolo dokonca len okolo 2 GBP. Aj keď v povojnových rokoch vzrástli takmer štvornásobne, stále boli nízke hlavne oproti ostatným rozvojovým krajinám, navyše aj tieto minimálne investície smerovali takmer výhradne do ťažby nerastných surovín, obchodu a nie do rozvoja priemyslu. Nízke investície boli jednou z rozhodujúcich príčin nízkeho HDP, ten spôsoboval nízku kúpnu silu obyvateľstva a tento začarovaný kruh chudoby uzatvárala nízka spotreba, ktorá mala za následok neefektívnosť investovania do výroby. Nízky záujem investícií do výroby bol sprevádzaný absenciou búrz a tradícií investovania do väčších podnikov. Pre cudzích investorov boli tieto krajiny nezaujímavé pre malosť trhov, nedostatočnú ochranu proti konkurencii z metropol a všeobecný nedostatok lokálnych zdrojov, ktoré by boli lepšie alebo lacnejšie ako v krajine pôvodu investorov. Po vojne a boome cien väčšiny komodít nastali aj pre malé podniky z týchto štátov priaznivejšie časy. Koloniálne vlády zvyšovali verejné výdavky a investície, a tie vytvorili podmienky na vznik menších obchodných firiem, zo začiatku to boli najmä prisťahovalci z Libanonu, Indie, postupne aj domáci a zástupcovia drobnej buržoázie z metropol. Rozmach drobného podnikania mal za následok, že veľké obchodné firmy, ktoré dovtedy dominovali na trhu, zisťovali, že udržiavať obrovské maloobchodné siete je nevýhodné, a preto kompletne zmenili svoje aktivity a prešli z obchodu do oblasti výroby, fungujúc ako partneri európskych priemyselných firiem, pre ktoré poskytovali lokálne know-how. Toto primárne zakladanie veľkoobjemovej výroby malo za následok, že trhových vodcov nasledovali ďalší domáci aj zahraniční podnikatelia. Tento zvýšený prílev metropolitných peňazí do afrických ekonomík (aj keď hlavne do platov európskych usadlíkov a pôžičiek) im predsa len pomohol pri prvotnom rozbehu. No aj tak podiel priemyslu na HDP stále zaostával za priemerom ostatných rozvojových krajín. Napriek viacerým výhradám k tempu a rozsahu industrializácie do roku 1945 je nepopierateľným faktom, že koloniálne mocnosti mali na spriemyselňovaní Afriky svoju zásluhu. Postkoloniálny rozdiel Najdôležitejší rozdiel medzi rozvojom v koloniálnom a postkoloniálnom období bol v tom , že v prvom prípade priemysel vznikol, lebo profitoval z prirodzených konkurenčných výhod a mohol pozitívne prispievať k národnému dôchodku, zatiaľ čo nové podniky po získaní nezávislosti namiesto toho, aby zisk produkovali, boli pre štát, ktorý sa ich snažil za každú cenu umelo udržať, záťažou. Najlepšie to vidieť na príklade podnikov, ktoré boli efektívne podľa medzinárodných štandardov v prvých dvoch desaťročiach po získaní nezávislosti, keď išlo výhradne o podniky založené ešte pred získaním nezávislosti. Po získaní nezávislosti mala väčšina štátov významné rezervy v zahraničných menách, relatívne nízku zadlženosť, tiež to bolo obdobie bezprecedentných možností získania výhodných pôžičiek, čiže všetky krajiny mali vytvorené predpoklady na ďalší rozvoj, no po 20 rokoch bola na tom väčšina krajín rovnako alebo ešte horšie ako v čase získania nezávislosti. Na otázku, prečo to bolo tak, neexistuje jednoznačná odpoveď, isté je len to, že sa na tom podieľalo viacero faktorov, medzi inými hlavné trendy vo vtedajšej svetovej ekonomike, štruktúra zahraničnej politiky, ktorá nahradila imperiálny systém, avšak najviac to bol charakter a schopnosti ich vlád. Umelý koloniálny štát Hlavný problém koloniálneho štátu bol v tom, že nevychádzal z tradičnej africkej spoločnosti, ale bol na nej umelo postavený. Afričania ho vnímali ako niečo cudzie a vo svojej podstate bol absolutistický a byrokratický. Výkon moci nad kolóniami bol zabezpečovaný administrátormi, na čo mocnosti využívali kolaborantov z radov domáceho obyvateľstva. To ale nebola skutočná deľba moci. Títo správcovia boli agentmi metropol a nie nezávislými vládcami. Exogénny charakter koloniálneho štátu mal jednu významnú spoločnú charakteristiku, a to, že väčšina subsaharských teritórií bola vytvorená umelo, arbitrážne, bol to výsledok európskej diplomacie a nie slobodnej vôle obyvateľov. Počas koloniálneho obdobia to nemalo takú váhu, keďže pôvodné obyvateľstvo tento štát chápalo ako cudzí element , všetky vnútorné rozpory boli riešené v metropolách a arbitrážne presadené v koloniálnom impériu. Po získaní nezávislosti sa však jednotlivé národnosti ocitli v jednom štáte s desiatkami ďalších, s ktorými ich okrem 60 rokov života v jednom impériu nič nespájalo a až na výnimky nevedeli čo s ním. Koloniálny štát im okrem toho zanechal časovanú bombu v podobe vybratej favorizovanej etnickej skupiny, ktorá si chcela privilegované postavenie udržať aj naďalej. Tým, že koloniálne mocnosti mladé štáty nepripravili na samostatnosť, sa im vlastne nemohli pomstiť lepšie a spôsobili to, že ani jedna z vlád po získaní nezávislosti nemala životnosť dlhšiu ako niekoľko málo rokov alebo dokonca len mesiacov. Dedičstvo autokracie Najväčšou potrebou bolo vybudovanie domácich politických štruktúr, ktoré by poskytovali stabilitu bez vonkajšej závislosti. Všetky koloniálne metropoly s výnimkou Portugalska boli demokracie, no ani v jednej z krajín Afriky nebol čas na vytvorenie základných demokratických štruktúr. Koloniálne mocnosti začali s etablovaním demokratických inštitúcií veľmi neskoro, takže ani jedna kolónia nemala pred odovzdaním moci za sebou viac ako desaťročie vlády demokraticky zvolenými Afričanmi. Nebol čas, aby akýkoľvek protonárodný štát mohol uplatňovať svoj legitímny nárok na univerzálnu autoritu k jednotlivým etnickým konkurenčným skupinám. Po dekolonizácii juhovýchodnej Ázie bolo len otázkou času, kedy aj africkí intelektuáli začnú požadovať nezávislosť. V ovzduší doznievajúceho kolonializmu sa koloniálne vlády stávali už len vládami udržiavacími a skutočných zmien v oblasti správy koloniálneho štátu bolo málo. Nové národné štáty zdedili po svojich predchodcoch tradíciu autokracie, slabo poznamenanú demokraciou a spoločnosť, ktorú spájalo iba volanie po zhodení jarma imperializmu. Ďalším danajským darom koloniálnych mocností bolo rozšírené presvedčenie, že na ekonomickom a sociálnom rozvoji v povojnových rokoch mal najväčšiu zásluhu štát. Tento názor ospravedlňoval oveľa väčšiu centralizáciu moci v nových štátoch a jeho intervenčné zásahy do ekonomiky. Noví vodcovia používali rozvoj ako dôležitý politický nástroj, deklarujúc, že ho dokážu zrýchliť oproti koloniálnym časom. Po získaní nezávislosti to bolo masovo zneužívané na legitimáciu akejkoľvek politiky, ktorú vláda zvolila. Dá sa povedať, že to bola zároveň aj pasca, ktorú si sami pripravili a do ktorej sa onedlho dostali, pretože sľubované tempo rozvoja bolo nerealizovateľné a dôsledkom toho bol rast nespokojnosti obyvateľstva a rast politickej nestability pod autoritatívnym režimom. Ekonomické väzby Väzby medzi bývalými koloniálnymi mocnosťami a nástupníckymi štátmi sa až na výnimky (Guinea) hneď neprerušili a vzťahy pokračovali aj naďalej. Motívy boli rôzne. V metropolách existovala silná loby, ktorá mala v bývalých kolóniách ekonomické záujmy. Akceptovať dekolonizáciu boli ochotní len pod podmienkou zachovania bývalých vzťahov v rámci nových združení, ako bolo francúzske Communaute alebo britský Commonwealth. Okrem toho to boli, ako v prípade Francúzska, aj kultúrne ambície, ale hlavne ekonomické väzby. Bývalé kolónie zostávali dôležitými trhmi pre export a významnými zdrojmi importu. Koloniálne zisky v zahraničných menách znamenali významnú oporu pre meny metropol. Za zachovanie vplyvu hovoril aj strach Západu, že novovzniknuté štáty sa dostanú do sféry vplyvu ZSSR. V prípade Veľkej Británie aj napriek dobre fungujúcemu Commonwealthu, do ktorého boli pozvané všetky bývalé britské africké kolónie, boli tieto väzby rapídne oslabené a nemali pevnejšiu inštitucionálnu bázu. Väčšina britských exkolónií aj naďalej používala libru ako prostriedok medzinárodnej výmeny, ale inak väzba ich národných mien na libru nebola zvlášť silná. Prípad Francúzska bol iný. Hoci francúzske Spoločenstvo založené de Gaullom v roku 1958 vydržalo len do roku 1961, takmer všetky inštitúcie, projektované na maximalizáciu ekonomických a politických vzťahov bývalých kolónií s Francúzskom, pretrvali. Pred získaním nezávislosti podpísalo Francúzsko s každým štátom dohodu o spolupráci, ktorá mu umožňovala pokračovať v poskytovaní doterajších služieb v takmer nezmenenom objeme. Takisto veľká väčšina bývalých koloniálnych úradníkov, poradcov, učiteľov zostala vo svojich úradoch a až v 70. rokoch začínali byť postupne nahrádzaní domácimi. Francúzske kolónie boli s Francúzskom prepojené oveľa užšie, ako to bolo v prípade Británie, či to už boli preferenčné tarify vo vzájomnom obchode, alebo monetárna únia. Po vstupe Francúzska do EHS boli tieto väzby rozšírené na väčšinu krajín západnej Európy. Na začiatku 60. rokov síce stratili dotácie na export, ktoré im poskytovalo Francúzsko, avšak získali prístup na trhy EHS. Okrem toho objem pomoci, ktorá mohla byť poskytnutá EHS, bola oveľa väčšia ako tá, ktorú by bolo bývalo schopné poskytnúť Francúzsko. Reálne predpoklady rozvoja Často sa argumentuje, že vývoj afrických krajín po získaní nezávislosti, ich ekonomická stagnácia alebo doslova ekonomická katastrofa boli predznačené a boli dôsledkom koloniálnej minulosti. To je chybný záver, pretože na začiatku 60. rokov boli tieto štáty samostatné a slobodné v rozhodovaní, nadväzovaní obchodných kontaktov atď. Aj keď všetky boli relatívne chudobné, takmer všetky zažili v 50. rokoch hospodársky rast a mali všetky predpoklady v ňom pokračovať aj naďalej minimálne na konštantnej úrovni. Hoci zdedili ekonomiky orientované na export komodít, mali predpoklady postupne ich prispôsobiť, ako to mnohé štáty či už k lepšiemu, alebo horšiemu urobili. Ak mali s bývalými kolonizátormi priúzke vzťahy, tieto mohli byť prerušené, alebo prispôsobené novým podmienkam. Partnerstvo im ponúkalo EHS, OSN, bolo veľa ľahko dostupných rozvojových fondov. Z minulosti však zdedili slabú odbornú pripravenosť obyvateľstva, nemoderné technológie a nerozvinutú infraštruktúru. Noví politici a štátni úradníci mali malé alebo žiadne skúsenosti s riadením moderného štátu, chýbala im historická, a čo je dôležité, aj etnická jednotnosť. Ekonomiky takmer všetkých štátov boli v poslednej dekáde na rastúcej krivke, mali veľké nevyužité zdroje pôdy aj práce, dobre etablovanú produkciu komodít. Veľa ich začínalo s valutovými rezervami, nízkou zadlženosťou a zaujímavými možnosťami rozvojových pôžičiek. Nové vlády sa mohli spoliehať na obrovskú protonárodnú podporu od obyvateľstva pre čokoľvek, čo sa rozhodli urobiť. Bolo isté, že v blízkej budúcnosti nedosiahnu úroveň Západu, no tiež nebol dôvod sa obávať, že by už na začiatku cesty boli odsúdení zostať chudobní alebo ešte chudobnejší, ako po získaní nezávislosti a byť v konečnom dôsledku odkázaný na filantropiu Západu. Nereálne očakávania V prvých rokoch nezávislosti sa ukázalo, že poľnohospodárstvo nestačí rastu populácie, a začal upadať aj export komodít. Výsledkom bola stúpajúca závislosť od importu základných potravín a medzinárodnej pomoci. Na začiatku 80. rokov bola väčšina čiernej Afriky v rôznych stupňoch krízy a sny o zázračnej moci nezávislosti boli v ruinách. Sklamanie, ktoré väčšina národov zažívala, malo svoju príčinu v neadekvátnych a nereálnych očakávaniach, že politická nezávislosť automaticky povedie k trvalému ekonomickému a sociálnemu rozvoju. Postkoloniálne obdobie v Latinskej Amerike dokázalo už dávno, že to tak nie je. Pôvodcami tohto univerzálneho optimizmu boli ekonómi, ktorí tvrdili, že prišli na to, prečo vzniká chudoba a ako s ňou bojovať. Ich stratégia stála na predpoklade, že keď sa podarí izolovať príčiny chudoby, blahobyt sa dostaví automaticky, čo bolo založené na teórii o povahe rastu z 30. rokov. Prapríčinou chudoby bola podľa tejto teórie neadekvátna úroveň akumulácie kapitálu, limitovaný trh, nízky národný dôchodok, faktory, ktoré spolu vytvárajú začarovaný kruh, z ktorého sa dá dostať len prvotným zvýšením jedného z faktorov - ako všeliek na únik z pasce chudoby sa odporúčalo zvýšiť priame kapitálové investície, ktoré zaručia rýchle získanie ekonomickej nezávislosti. Tento argument patril medzi africkými politikmi k jednému z najobľúbenejších. Po 30 rokoch veľká časť optimizmu vyprchala, aj keď v niektorých krajinách sa objavili niektoré čiastkové úspechy v raste reálnych príjmov, rozvoji infraštruktúry a priemyslu, stále im chýbali výsledky v najdôležitejšej oblasti - zásadnejšej zmene v štruktúre celej ekonomiky. Teória verzus realita Hlavným problémom týchto teórií bolo, že ich autormi boli ekonómi, ktorí nepoznali alebo mali malé skúsenosti s reálnym životom Afriky a jeho špecifikami. Počítali s tým, že noví lídri Afriky sa budú správať ako ich kolegovia v Európe alebo v USA. To bol prvý závažný omyl - nové vlády sa ukázali ako neochotné a neschopné plniť funkcie, ktoré sa od nich očakávali. Nešlo im o ekonomický rozvoj, ale o upevnenie politickej moci. Keďže nemali väčšinou dlhú životnosť, ich primárnym cieľom bolo zabezpečiť seba a rodinu a štát sa stával ich súkromným podnikom. Ľahká dostupnosť úverov viedla k tomu, že sa investovalo bezhlavo, vzrastala zadlženosť, ktorá nebola vyvážená rastom výroby alebo produktivity. Keď sa vývoj v ekonomike blížil ku katastrofe, rady Svetovej banky a MMF sa brali ako zasahovanie do vnútorných vecí a pokus o opätovné pripútanie k Západu. Keď začali astronomicky rásť deficity platobných bilancií a štátneho rozpočtu, najobľúbenejším riešením bola ďalšia revalvácia už aj tak nadhodnotených mien, umelá fixácia cien, rastúci protekcionizmus, zníženie nákupných cien komodít pre domácich farmárov atď. Aj keď prvé roky uplatňovania tejto politiky ukazovali, že vedú ku katastrofe, pokračovalo sa v nich aj naďalej. Všetko to bolo ospravedlňované ako potrebné opatrenia na zavŕšenie ekonomického rozvoja, ktorý mal na oplátku demoralizovanému obyvateľstvu poskytnúť školy, nemocnice atď. Rozvoj náhradou za odboj Jednou z príčin tohto vývoja bolo, že novým štátom a politickým stranám, ktoré stáli v jeho čele, chýbala etnická a ideologická súdržnosť. Po získaní nezávislosti však stratili hlavný tromf - boj za nezávislosť - a ako náhrada zaň sa našiel plánovaný rozvoj. Najspoľahlivejšou a najlacnejšou sa ukázala politika selektívnych výhod iba tí, o ktorých podporu vláda stála, dostali podiel z limitovaných fondov. Bolo výhodnejšie poskytnúť dotácie na hnojivá a techniku zopár veľkofarmárom, ako pomôcť plošne všetkým farmárom tým, že im budú platiť viac za ich produkty. Tento štátny intervencionizmus do chodu ekonomiky nesledoval ekonomické, ale politické ciele. Len v ojedinelých prípadoch (Pobrežie Slonoviny, Keňa), keď náhodou ciele vládnucej triedy korešpondovali s potrebami hlavných výrobných sektorov ekonomiky, neboli ich dôsledky katastrofálne. Miroslav Koziel |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
