|
|
||||||||||||||||
| Utorok 22.Februára 2000 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Bol by som niekto inýCelý život so stresom Profesor Šlomo Breznitz sa narodil v Bratislave, no prednáša psychológiu aj na New School for Social Research v New Yorku a na Univerzite v Haife v Izraeli, kde žije so svojou rodinou. Má za sebou viacero kníh o strese a zdraví. K odbornej literatúre z jeho pera pribudla nedávno aj autobiografická: Polia spomienok Svedectvo vojnového dieťaťa. V týchto dňoch vodou z Jordánu v bratislavskom Zichyho paláci slávnostne pokrstili jej slovenské vydanie, ktoré vyšlo v edícii Judaica Slovaca SNM - Múzea židovskej kultúry v Bratislave. Ten príbeh má 75-percentný happy end. Lebo napriek ťažkým skúškam, zo štyroch členov rodiny Breznitzovcov traja napokon holokaust prežili. Na začiatku bola šťastná židovská rodina inžiniera z bratislavskej elektrárne, ktorá sa pre väčšiu bezpečnosť po roku 1939 a po vydaní protižidovských zákonov presťahovala do Piešťan, neskôr do Vrbového a konvertovala aj na katolícku vieru. Ani to však nepomohlo a keď v roku 1942 zobrali z Vrbového všetkých Židov do tábora do Žiliny, bola medzi nimi aj pani Breznitzová s dvoma deťmi manžel pracoval v Bratislave a chodieval domov len raz do týždňa. Bolo to v čase, keď odchádzalo najviac transportov a tábor bol len prestupnou stanicou medzi domovom a koncentrákom, medzi životom a smrťou. Pán Breznitz sa však dal preložiť do žilinskej elektrárne a podarilo sa mu dostať svoju rodinu z tohto tábora. V Žiline potom žili až do roku 1944, keď prišla nová vlna transportov. Rodičia tušili, že už sa im nepodarí uniknúť a usilovali sa urobiť všetko aspoň pre záchranu svojich detí, dcéry Judity a syna Ďurka. Chceli ich zveriť do kláštora benediktínok, tie však odmietli, skrývali sa u nich už iné židovské deti. Mimochodom, nie nadlho, pani Breznitzová sa s nimi stretla na rampe v Osvienčime... Prijali ich však do sirotinca pri kláštore dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta a tamojšie sestričky ich ochraňovali až do konca vojny. Ich mamička prežila útrapy koncentráku a vrátila sa im, avšak otecka, ktorý bol diabetik a denne si pichal inzulín, už viac nevideli... Kniha Šlomo (Ďuriho) Breznitza sprostredkúva slovenskému čitateľovi príbeh, zážitky a myšlienky videné optikou malého chlapca, s ktorými sa prelínajú názory, hodnotenia a skúsenosti šesťdesiatnika. V roku 1991 ste po prvý raz od vysťahovania sa do Izraela navštívili Bratislavu. Vyhľadali ste aj dom na Grösslingovej ulici, kde ste bývali do svojich piatich rokov. V pasáži v knihe, kde opisujete váš návrat do tohto domu, uvažujete o tom, že za iných okolností by ste možno ešte stále bývali v tom istom dome. Pýtate sa však, či by ste to ešte boli vy... Nakoľko nás utvárajú vonkajšie okolnosti a nakoľko my sami? Alebo sú to okolnosti, ktoré napokon odhalia, čo v nás je, akí sme? - Veľmi verím v to, že vonkajšie okolnosti hrajú ohromnú úlohu v utváraní nášho života, nášho charakteru a nášho správania sa. Viac, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť, sú dôležité malé veci - dokážu zmeniť veľmi veľa. A sú okolnosti - napríklad tie, o ktorých hovorím v tejto knihe - keď človek potrebuje veľmi, veľmi veľa šťastia. Bol to jeden zázrak za druhým, že sme vôbec prežili. Veď aj najjemnejšia zmena v správaní sa čo len jedného z ľudí, ktorí boli okolo nás, by bola stačila na to, aby sa naše životy skončili. Takže si myslím, keby som bol ďalej býval v tom istom dome počas nasledujúcich rokov a žil by som svoj život za iných okolností, bol by zo mňa celkom iný človek. Ako dieťa ste spolu s rodičmi konvertovali na katolícku vieru. Považovali ste sa za dobrého kresťana. Keď ste mali nejaké problémy alebo na vás prichádzali tzv. zlé myšlienky, pomodlili ste sa desať Otčenášov, bola to akási duchovná terapia. Aký je váš postoj k viere dnes a aká je úloha viery z psychologického hľadiska? - Takže, prečo aj v dnešných časoch hrá náboženstvo takú ohromnú úlohu v životoch veľkého množstva ľudí? Myslím si, že jedným z dôvodov je veľká potreba veriť v niečo, čo človeku napovie, ako si usporiadať život, a to tak v bežných veciach, ako aj v etických záležitostiach. Osobitne, ak niekto žije vo veľkom vypätí a v náročných situáciách, vtedy je potreba náboženstva ešte vyššia. Mojej vlastnej viere v tom čase, keď som bol v sirotinci, rozumiem tak, že náboženstvo bolo pre mňa najlepším priateľom, akého som mohol nájsť v tom čase. Veril som, že ak budem dobrý katolík, následok bude, že sa mi prihodí niečo dobré. Bolo to jediné, čo som mohol urobiť preto, aby sa mi vrátili rodičia - byť dobrým katolíkom. Hralo to, čo ste prežili ako dieťa, nejakú úlohu v tom, že ste si vybrali práve štúdium psychológie? - Touto otázkou som sa nedávno hlbšie zaoberal. Práve som totiž dopísal na túto tému kapitolu do knihy, ktorú pripravuje môj kanadský kolega. Po jednej kapitole na tému, ako jeho zážitky a skúsenosti ovplyvnili výber povolania a problematiku, ktorej sa v rámci psychológie venuje, do nej prispeli viacerí psychológovia, ktorí zažili holokaust. V mojom prípade je veľmi jednoduché uveriť, že je tu súvislosť, pretože som robil výskumy predovšetkým o strese, rozčúlení, strachu a nádeji. Kto trochu pozná môj životopis, rýchlo dôjde k záveru, že je tu priama súvislosť, a to všetko som skúsil sám na sebe v detstve. Ale vôbec si nie som istý, že toto je odpoveď na to, prečo som si zvolil toto povolanie. Súvisí to aj s predchádzajúcou otázkou o vplyve vonkajších okolností. Myslím si, že by som bol mohol pokojne a ľahšie študovať aj niečo iné, nebyť niečoho, nejakej náhodnej zhody okolností, čo ma potlačili práve týmto smerom. Vidí sa mi, že musí byť ťažké oddeliť seba a svoje vlastné zážitky od vedeckého pohľadu, ktorý musí mať odstup a nadhľad pri skúmaní... - A mne sa zdá, že z nás dvoch ste tým psychológom vy... Dnes sa o strese veľa hovorí, ľudia sa sťažujú, že žijú pod vplyvom stresu, stúpa nám počet samovrážd, ktoré sú nešťastným vyústením stresu. Na druhej strane je aj dobrý stres, ktorý podnecuje, povzbudzuje k vyšším, lepším výkonom. Dá sa povedať, kde je hranica medzi dobrým a zlým stresom? - Áno, naozaj vieme, že istá hladina stresu pomáha ľuďom úspešne si počínať, ak musia niečomu čeliť. Je lepšie byť trochu viac vyburcovaný, ako byť letargický, nedvižný. Problém nespôsobuje faktor stresu, ba ani vtedy nie, ak je niekedy veľmi silný. Problémom je čas stresu, ako dlho trvá. Pretože aj ten najsilnejší stres, ak trvá krátko, sme veľmi dobre pripravení ho zvládnuť. Avšak práve neveľmi silný stres, ktorý trvá dlho, spôsobuje najviac problémov, dokonca aj chorôb zviazaných so stresom. Obavy sa znášajú ťažšie, aj keď nie sú silné, ale sú ustavičné. Ak sa stále niečoho obávate, a nikdy si úplne neoddýchnete, to je naozaj vážny problém. Zuzana Krútka |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
