|
|
||||||||||||||||
| Pondelok 7.Februára 2000 | |||||||||||||||||
Ruská moc aj bezmocnosťInvázia sa plánovala, hoci vojna nemala byť Nič nie je večne senzáciou cudzopasiacou na prvých stránkach tlače. Ani Čečensko. Vlečúce sa boje začali verejnosť unavovať, a to bez rozdielu pribúdajúcich ľudských obetí na oboch stranách. Aj tu nastala absurdná situácia. Médiá, a dokonca politici aj povstalci boli prinútení pár senzácií doslova splodiť. Nedávny šťavnatý kokteil namixoval denníku Times sám bývalý premiér Stepašin konštatovaním, že invázia do Čečenska sa plánovala dávno pred vpádom povstalcov do Dagestanu, ktorý sa stal inak oficiálnou zámienkou na začiatok ruskej ofenzívy. Kremeľskej propagande to na sebaistote rozhodne nepridalo, tobôž, keď ten istý Sergej Stepašin ani nie mesiac pred danou inváziou ešte stále v postavení premiéra tvrdil, že žiadna vojna nebude. Nebudeme opakovať tie isté chyby. Pravdou je: Dvakrát do tej istej rieky sa vstupovať neoplatí. Veď prelom vo vojne síce nastal v prospech federácie, úradujúci prezident V. Putin však bol nútený čo najskôr oznámiť koniec operácií v Groznom, keďže Moskva mala na krku hnev Rady Európy a slučku priateľského upozornenia zo strany USA, že ak to takto pôjde ďalej, Rusko sa môže poľahky dostať do izolácie. Čečenský prezident Aslan Maschadov tiež podľa vyhlásení pre tlač nebol (napriek navonok obrovským mierumilovným iniciatívam) ústupu naklonený, povstalci a regulárna čečenská armáda bojujúci pod heslom žiadny krok vzad posilovali obávaného medzinárodného teroristu Chattába, ktorý tvrdí, že vojna sa presunie do Ruska. Ruská federácia je postihnutá syndrómom moci a bezmocnosti. Ak nechce skončiť ako (dnes už to možno nazvať v prvom polčase) v neslávnom roku 1996 a má v úmysle vojnový zápas prinajmenšom vyrovnať, neostáva jej nič iné, len vojnové šialenstvo dokončiť víťazne. Grozný možno nadobro padol, ale šialenstvo sa môže rozšíriť na celý región. Už dnes sa toho obáva Gruzínsko, ktoré žiada o medzinárodný monitoring svojej hranice, a Azerbajdžan, označovaný Západom za Perzský záliv 21. storočia. Bezmocnosť spôsobuje, že aj ruskí vojaci boli unavení z presnosti mierenia na povstalcov a zdalo sa, že miestami víťazí celoplošná nenávisť. Najmä, keď nie sú peniaze. A to aj na neskoršiu obnovu Čečenska. Moskva vydelila 7 mld. rubľov, dnes ich nie je kde zobrať. A to by bolo lepšie zamlčať prerieknutie sa vicepremiéra N. Košmana, splnomocneného predstaviteľa vlády v Čečensku, že je na obnovu potrebných najmenej 10 mld. rubľov. Pôvodná suma bola vypočítaná s tým, že boje sa skončia odbitím polnoci na 1. februára (dokedy platilo ultimátum výmeny zbraní za amnestiu pre povstalcov). Je zrejmé, že sa nedodrží termín ani 20. február, kedy by mali mať oslobodené časti Čečenska elektrinu a plyn, ani 1. marec ako začiatok výučby na školách. Hoci povstalcov už v Groznom nevidno, návšteva ruského ministra obrany v metropole I. Sergejeva pár dní pred vyhlásením Putina o skončení bojov mala za cieľ jediné - doklad o úplnom obsadení mesta federálnymi vojskami. Udalosti 1996. roku, keď vojaci ušli z Grozného, a potom sa tam vrátili, sa nesmú zopakovať. Slávka Blazseková |
|
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |