|
|
||||||||||||||||
| Utorok 14.Marca 2000 | |||||||||||||||||
Triumf premiéra AznaraEkonomické výsledky zabezpečili pravici absolútnu väčšinu Výsledky volieb sú nepochybne kolektívnym úspechom Ľudovej strany (PP), ale tiež jasným osobným úspechom Josého Maríu Aznara, ktorý sa tak stal spoľahlivým vodcom európskej centristickej pravice, napísal konzervatívny denník El Mundo. Trochu euforické, ale v podstate pravdivé. Takmer 45 percent hlasov, ktoré PP dostala, sa premietli do zisku až 183 kresiel. Je to o 27 viac ako konzervatívci mali v doterajšom zákonodarnom zbore a o 8 viac od absolútnej väčšiny. Pritom práve skutočnosť, že bývalý daňový inšpektor Aznar sa v svojom druhom premiérskom období nebude musieť spoliehať na doterajších spojencov, umiernených katalánskych nacionalistov, je najväčším prekvapením nedeľňajšieho hlasovania. Voľby rozbili aj niektoré stereotypy o španielskom elektoráte. Občania svojou voľbou dokázali, že sú omnoho menej poznačení Francovým režimom, ako to tvrdili niektorí analytici pred voľbami, alebo že aspoň robia jasné rozdiely medzi súčasnou pravicou a bývalým diktátorom. Ďalej sa ukázalo, že politická charizma nie je nevyhnutnou podmienkou presvedčivého volebného úspechu. Zatiaľ čo sa socialisti počas osemdesiatych a v prvej polovici deväťdesiatych rokov v nemalej miere spoliehali na šarm a výrečnosť už legendárneho Felipeho Gonzáleza, Aznarovi k úspechu pomohli najmä dobré ekonomické výsledky v premiérskom kresle - permanentný rast HDP a pokles nezamestnanosti -, ako aj splnenie kritérií na vstup Madridu do Európskej menovej únie. No treba povedať, že nezanedbateľný podiel na týchto výsledkoch mali obrovské príjmy z privatizácie a až čas s definitívnou platnosťou ukáže, či a nakoľko bol rozsiahly predaj štátnych podnikov výhodný. Zatiaľ čo nadšení stúpenci PP prirovnávali v nedeľu večer Aznara k matadorovi a zdravili ho výkrikmi z koridy, v opozičnom socialistickom tábore vládla ponurá atmosféra. Strana bude mať v španielskom parlamente 126 kresiel (34 percent hlasov), čo je o 16 menej ako doteraz. Víťazstvo v regionálnych voľbách v tradičnej ľavicovej bašte v Andalúzii môže byť v takejto situácii slabou útechou za porážku na celoštátnej úrovni. Šéf socialistov Joaquín Almunia po oznámení výsledkov označil víťazstvo pravice za triumf a hneď z neho vyvodil pre seba dôsledky: V tejto chvíli oznamujem svoju neodvolateľnú rezignáciu na post generálneho tajomníka socialistickej strany. Ešte horšie skončila Zjednotená ľavica (IU), koalícia zoskupená okolo komunistov, ktorá bude mať v parlamente 8 poslancov, namiesto doterajších 21. Španielska tlač sa pritom zhoduje, že predvolebná dohoda medzi komunistami a socialistami bol nešťastný ťah. Projekt spojenectva medzi socialistami a IU nielenže neumožnil mobilizovať ľavicových voličov, ale dokonca je pravdepodobné, že perspektíva vlády s komunistickými ministrami zmobilizovala pravicových voličov, napísal ľavicový El País. Katalánsky nacionalisti tiež nemajú veľa dôvodov na oslavu. Hoci stratili iba jedno kreslo (teraz ich majú 15), budú sa musieť vzdať tradičnej úlohy jazýčka na váhach. A tým aj výnosného obchodu: za podporu menšinových kabinetov (či už socialistických alebo konzervatívnych) doteraz pravidelne žiadali (a nakoniec aj dostali) vyššiu autonómiu a ďalšie výhody pre Katalánsko. Burza výsledky volieb privítala. Už v prvé hodiny obchodovania akcie zaznamenali rast, pričom stúpali najmä ceny telekomunikačných, stavebných a energetických firiem. Práve ich by sa totiž najviac týkalo zvyšovanie daní, ktoré sľubovali socialisti. Okrem toho sa ľavica stavala aj proti podpore energetickým podnikom vo výške 5,8 miliárd USD ako kompenzáciu za otvorenie trhu s elektrickou energiou. Rastislav Boldocký Snímka TASR |
|
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |