Adresnosť je riešením problému lenivosti
Dlhý rad čakajúcich v rade na potravinové lístky, takýto obrázok nemusí pochádzať z čias veľkej hospodárskej krízy. Môže to byť jeden z nástrojov na riešenie problémov nezamestnanosti v prípade ľudí, ktorí dlhodobo nepracujú a ani nemajú snahu zamestnať sa. Netreba na to vymýšľať spôsoby obmedzovania zamestnávateľov, koho a za akých podmienok môžu a musia zamestnávať. Prečo by na to mali doplácať tí, ktorí sa snažia? Prečo by stále mali ťahať aj za niekoho, komu sa jednoducho nechce pracovať? Ten správny smer odstraňovania tohto problému možno formulovať do otázky: prečo by už konečne takíto ľudia nemohli stratiť vedomie, že štát sa o nich vždy postará a vždy budú mať na cigarety, alkohol, iné zábavky, ale aj na letenky na cigánsku turistiku? Jedným z riešení by bolo práve adresné určenie využitia ich podpory v nezamestnanosti. Po roku-dvoch by ju nedostávali v peniazoch, ale v šekoch na zaplatenie bytu, potravinových lístkoch či poukážkach na nákup oblečenia. Jednoducho ten, komu sa nechce pracovať, nech pocíti aj druhú stránku tohto prístupu k životu. A výsledok? Ubudlo by neplatičov, hladujúcich detí, ktorým rodičia prepijú väčšiu časť podpory. Nákup by mohol byť limitovaný ešte podmienkou, že by muselo ísť výlučne o tovar domácich firiem. Vedľajším pozitívnym účinkom by bolo zvýšenie priestoru na trhu na úkor zahraničných dovážaných výrobkov (s pozitívnym dosahom na obchodnú bilanciu) a bol by zdrojom nových pracovných príležitostí. Ak by ľudia, ktorých sa problém dlhodobej nezamestnanosti a lenivosti týka, mali pocit, že im štát zavedením takéhoto systému siaha na ľudské práva, potom treba argumentovať aj ľudskými právami pracujúcich. Tých, z ktorých daní putuje ročne niekoľko miliárd na podporu v nezamestnanosti. Ich sa nikto nepýta, či majú dosť na prežitie, ako sa majú, čo im chýba. Prečo sa každý stará iba o tých, ktorým sa nechce pracovať? Vari pracujúci nemajú ľudské práva? Peter Višváder
|
